Kto by hľadal v debute Petra Moskaľa Cestopis (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2006) nejaké tradičné cestovateľské zápisky, hľadal by márne. Cestuje sa tu síce, ale zvláštne. Až bezcieľne. Jedinou destináciou, ak sa mám vyjadriť dnešným turistickým jazykom, je pre autora svet blízky i ďaleký, domáci i cudzí, minulý i prítomný.
Znie to priabstraktne, ale pravda je taká, že zrelý debutant (ročník 1976) prichádza s krátkymi útvarmi, kde zaznamenáva svoje skôr imaginárne, či imaginačné cestovanie v čase a priestore, úzko spojené s akousi vnútornou biografiou, zachytávajúcou autorovu existenciu od narodenia.
Nie však v chronologickom poradí, hoci ono tu v základe je: najprv dieťa, „fialový, zošúverený baranček vrieskajúci do noci z plného hrdla“, cez chlapca, ktorý chodieva z mesta na dedinu k babke, až po dospeláka, ktorý „poslušne starne“ a potuluje sa po krajine a krajinách. Po akých, to nevieme, presná lokalizácia chýba.
Až obdivuhodne presné je však autorovo pozorovanie okolia, predmetov, prostredí, ľudí, pohybov. Kdekoľvek sa nachádza, tam dokáže vyčariť z banalít všedného dňa priam poetický zážitok. Oplýva energiou poézie, ktorá sa nevybíja v povrchných dojmoch, ale mieri k podstate a vystihuje ju. Ešte v detstve číta písmená na obchodoch podľa vône. „Tie tučné červené sa čítali ako šunka a párky, tie zelené ako sladké ovocie alebo zeleninová polievka.“
Pri návšteve na dedine sa mu zdali vety dedovej modlitby „nekonečné ako tenké rezance v horúcom tanieri“ a v cigánskej osade zasa niekoľkými vetami obsiahne problém tejto časti obyvateľstva: „Svet poprepletaný blatistými chodníčkami. Od chalupy k chalupe, od smetiska k latríne, od švagra k bratovi, od úžerníka k deťom, od rána do večera. Do problémov, do basy a späť.“
Svoj dar prenikavého zraku využil autor aj pri spomienkových úvahách o láske. Tému netabuizuje, ani ju nefrivolizuje, volí skôr obrazné vyjadrenia, do ktorých sa dá ukryť cit i telesnosť bez toho, aby sa vytratila čistá ľudskosť. Niekde je to však až príliš vecné.
Moskaľ je schopný urobiť zo všetkého zážitok a nejde pritom o nejakú estetizáciu videného, autor to tak cíti. Hoci nerozpráva príbehy a nerozvíja osudy, lebo okrem samotného autora niet v jeho textoch iných individuálnych bytostí, dozvieme sa tu veľa o ľuďoch i časoch, pretože sa na nich a na ne nielen díva, ale nad nimi aj rozmýšľa. Zavše dosť kriticky a ironicky, no vždy je v tom akési prisávanie sa k životu.
Autorovi sa podarilo splniť čosi, čo by som nazval totálnym cestopisom, veď jeho slová „kam sa neviem dostať na nohách, lietam na vymyslených kobercoch“, sa v týchto čarovných textoch uskutočňujú do bodky.
JOZEF BŽOCH (Autor je literárny kritik)
recenzia je prevzatá z http://knihy.sme.sk, 29.9.2006
Naozajstná výnimka
(Radoslav Matejov),
Knižná revue
Peter Moskaľ: Cestopis
