Zvieratká su veľmi múdre. Múdrejšie ako my. Je to pravda, lebo zvieratká boli na svete skôr. Zvieratká majú preto oveľa viac skúseností a my sa od nich veru môžeme kadečomu priučiť. Niektorí ľudia – voláme ich bájkari – dokonca rozumejú reči zvierat. Sedia na lavičke v parku, počúvajú, čo to práve kričí mama drozdica na svoje deti a všetko si zapisujú do zošita, alebo, tí modernejší aj do laptopu. A mama drozdica kričí: „Zasa si dnes nechytil ani červíčka! Čo len z teba bude?! Si lenivý ako, ako, ako ten bájkar, čo tu dole od rána vysedáva na lavičke a nič nerobí!“ A bájkar sa v tej chvíli nahlas zasmeje. Lebo zvieratká sú aj veľmi vtipné. Bájky z pierka albatrosa sú poučné, ale iba trošku. Asi ako blška. A sú aj zábavné. Obrovsky. Ako SLÓÓÓÓN.
Knižka, ktorá zavedie nielen najmenších, ale aj dospievajúcich do sveta bájok, do ríše zvierat, kde zvieratká konajú a správajú sa ako ľudské bytosti, a teda nie je vôbec prekvapujúce, keď ďateľ, rys, lev, slepúch, jeleň a ďalšie zvieratká začnú rozprávať, hádať sa, spievať, variť či viesť reštauráciu. Autor neobyčajne trefne a výstižne poukázal na najrôznejšie ľudské chyby a nedostatky spoločnosti, načrtol okolnosti, nad ktorými sa malý i veľký čitateľ chtiac-nechtiac zamýšľa. A keďže bájka by nebola bájkou, keby z nej nevyplývalo ponaučenie, aj Vladimír Leksa-Pichanič ho deťom ponúka.
