V svojich Príbehoch o milom Pánu Bohu Rilke necháva prichádzať deti k Bohu a zároveň Boha približuje deťom, ako uvádza na konci úvodnej poviedky: „Neprezradím vám, o čom moje príbehy budú. Ale keďže vás nič nezaujíma tak veľmi ako milý Pán Boh a nič vám viac neleží na srdci, pri každej vhodnej príležitosti k tomu pripojím, čo o ňom viem. Ak by niečo z toho nebolo správne, napíšte mi ďalší pekný list alebo mi to odkážte po mame. Je totiž možné, že sa na pár miestach pomýlim, keďže je to už dávno, odkedy som sa dozvedel tie najkrajšie príbehy. Odvtedy som si musel zapamätať aj veľa iných, ktoré nie sú až také pekné. To život so sebou prináša. Napriek tomu je život niečo naozaj nádherné, aj o tom bude v mojich príbehoch často reč. Týmto vás pozdravuje: Ja, jeden, a to len preto, že tiež patrím medzi vás.“
Na svet sa v nich teda pozerá ako jeden z nich, očami maličkých. Detskou nevyvrátiteľnou logikou objasňuje nejednu, dospelými zbytočne skomplikovanú skutočnosť, pričom ich s láskavým humorom napomína a spochybňuje ich niekedy naozaj zvláštne zvyky, názory a presvedčenia.
Rilke príbehy o milom Pánu Bohu deťom rozpráva sprostredkovane – cez spoločných známych: cez pani susedku, pána učiteľa, mladého umelca, pána hrobára, či pána Bauma, ktorý je majiteľom obytného domu, predsedom okresu, čestným prezidentom dobrovoľných hasičov a má ešte mnoho iných funkcií, no najradšej cez svojho chromého priateľa Ewalda. Niektoré z príbehov však hovorí aj cudziemu mužovi, oblakom, alebo dokonca tme, pretože si je istý, že jeho malí poslucháči sa ich skôr či neskôr dozvedia – „keď niekto vie skutočný príbeh, myslíte, že to zostane skryté? Kdeže, to sa roznesie, obzvlášť medzi deťmi!“ Prezieravo sa tak postaral o to, aby sa tieto poviedky dostali naozaj ku všetkým, k malým i veľkým. Medzi rozprávkami pre deti a príbehmi pre dospelých totiž nemusí byť až tak veľa rozdielov. Boh a jeho kráľovstvo sú bezprostredne prítomné v každej z týchto poviedok a život z Rilkeho uhla pohľadu nadobúda iný, hlbší zmysel. Aj z toho, čo sa nám v ňom môže zdať zbytočne ťažké a smutné, Rilke dokázal vytvoriť niečo krásne. Z tých, ktorých spoločnosť odsúva na okraj, Rilke urobil protagonistov svojich príbehov. Deti a cudzinci, chorí, chromí a starí ľudia sú V príbehoch o milom Pánu Bohu nositeľmi dôležitých posolstiev. Na prvý pohľad sú to príbehy z minulosti, všetky z nich sú však mimoriadne aktuálne aj dnes. Sú milé, osviežujúce, no zároveň čitateľa prinútia zamyslieť sa. Každý z nich zodpovedá mnoho otázok, ale následne otvára mnoho ďalších. Dajú sa čítať opakovane a vždy v nich človek objaví čosi nové, pozastaví sa nad dovtedy nepovšimnutou poznámkou či vetou v zátvorke.
Príbehy o milom Pánu Bohu sú raným dielom autora. Prvý raz vyšli v roku 1900 a mladý básnik ich napísal za sedem po sebe idúcich nocí. „Myslím, že v tejto knihe je zopár zrniek, z ktorých môžu vyrásť stromy,“ napísal priateľovi krátko po tom, čo vyšli.
