Tichá ruka

Osamelý bežec Ivan Štrpka už kráča ďalej sám, ale môžeme si jeho nové verše v šialenom rytme rituálneho básnického tanca zhudobňovať v duchu sami: „Médium praská. Ktosi farbí. Analytici uprostred slova miznú z obrazovky. Sliediči tupo hľadia pred seba. Psovodi blednú, temní chrti sa prepadajú v čerstvej stope.“ V jeho knihe Tichá ruka nájdeme opäť toho šialeného Štrpku, ktorý sa nedá „chytiť“, vždy tesne ubzikne nášmu pochopeniu, ale úžas sa stupňuje a my musíme loviť ďalej: „A všade, kamkoľvek dorazím, už na mňa čaká ten istý neznámy chlapík podobajúci sa na mňa, s výrazom tváre toho, kto so zlatými vlasmi ukrytými pod klobúkom tak márne, vytrvalo vysedáva na schodoch večne zatvorenej colnice.“ Lucia Piussi, Týždeň