V ďalšom pokračovaní Shootyho temnej ságy nájdete vlhký sen každého politika, štyri roky, keď Robert Fico vládol úplne sám. Vyše štyristo plnofarebných obrázkov doplnených poznámkovým aparátom pripomína trápenie vládcu aj jeho poddaných.
„Mať Shootyho v novinách je radosť. A to aj napriek nekonečnému frflaniu, jeho večnému pocitu, že sa to nepodarí a veci sa zhoršujú, aj napriek tomu, že každý deň čaká tlačiareň už iba na jeho obrázok, lebo on končí päť minút pred spustením rotačky. Ani toto sa v nových novinách nezmenilo. Našťastie, lebo aspoň nejaké istoty človek k životu potrebuje.“
Matúš Kostolný
„Humor bez hraníc, kde je dovolené všetko, v podaní Martina Šútovca vzbudzuje rôznorodé emócie. Jeho obrázky niekoho urážajú, iného dráždia či provokujú, a niekomu bez chrbtovej kosti sa môžu zdať dokonca primitívne alebo dekadentné, ale všetko zatracovanie mu vynahrádzajú zástupy obdivovateľov, ktorí oceňujú jeho nevšednosť. Shooty je obľúbený brand inteligentnejšej časti slovenskej populácie.“
Alexej Fulmek
„Predseda vlády, viacerí ministri aj ja osobne máme radi Shootyho karikatúry, čo sme aj viackrát verejne prezentovali.“
Erik Tomáš, ex-riaditeľ tlačového odboru Úradu vlády SR
„Taku by som mu vrazila, ze by tyzden nechytil ceruzku, sedlakovi.“
Monika Flašíková-Beňová, europoslankyňa
Rozhovor:
Shooty: Boli to stratené štyri roky
Vychádza ti štvrtá kniha. Aký z nej máš pocit?
Môj zásadný pocit z toho celého je, že to boli úplne stratené štyri roky našich životov. Neviem, možno som bol len viac unavený, ale skutočne som mal pocit, že sa bavíme o samých blbostiach. Štyri roky o neexistujúcich problémoch. Začalo to eurovalom, o ktorom už dnes vlastne nikto nevie, čo to bolo, ale teraz kvôli tomu budeme mať ďalších tridsať rokov debilné vlády. Tých sedemsto korún či koľko korún na hlavu sme nakoniec ani neušetrili, Grécko z EÚ nevystúpilo, ani ho Sulík nevyhodil. A skončilo to utečencami. Koľko ich došlo? Desať? A kvôli nim stavali plot na hranici – to je neuveriteľné. Aj vývoj strán a ľudí bol čudný. Tí, čo sa zdali veľmi dôležití, typu Procházka, Lipšic sú zrazu nikto a všelijakí nímandi typu Matovič a Kollár sú niekto – to je úplne bizarné.
Prospieva to karikatúre?
To musíte posúdiť vy. Ja si iba vyberám to, čo oni povedia a len to dopíšem a nakreslím k tomu niečo. Netreba k tomu nič extra dodávať. Zaujímavé je, že za štyri roky sa reč zmenila natoľko, že veci, ktoré by sa kedysi hanbil povedať Slota, sú dnes v mainstreame. Dnes to môže povedať premiér a nie sú proti tomu demonštrácie, ani sem netelefonuje Albrightová ako kedysi. Zblblo to hrozným spôsobom.
Aj keď to porovnáš s knihou Roky Fica I?
No áno, aj za Mečiara to bolo úplne idiotské, ale vtedy sa ešte bolo na koho obrátiť, bolo jasné, že existuje nejaká príčetná časť spektra. Vždy bol niekto, kto udával tón, verejnú debatu, ale teraz sa nedebatuje o ničom inom, ako o tom, koľko má kto hlasov v parlamente. Ide o udržanie moci, o žiadne vízie. To je nič, nula bodov, totálne vyprázdnenie. To už nie je o nejakej predstave, ale o tom, proti čomu budeme tentokrát. Tak budeme proti homosexuálom, proti Maďarom, proti utečencom, koho si vymyslíš – pokojne aj proti inštalatérom káblovky, ak to bude vhodné.
Prichytil si sa niekedy pri tom, že niekomu drukuješ?
Ale ja neverím, že všetci sú svine, naozaj si myslím, že do politiky môžu ísť ľudia s čistými úmyslami, ale zároveň si myslím, že ich to prostredie vypudí. Lebo keď obyčajný človek s normálne nastavenou psychikou príde medzi samých egomaniakov, tak tam nemôže vydržať. To sa nedá. A či niekomu drukujem?
Alebo či si sa pri tom prichytil v minulosti.
Neviem. Ivetu Radičovú som asi trošku šetril. Ale ani neviem, či som ju šetril. Možno. Keď moji kamaráti robia blbosti, tak im to poviem, nemám s tým problém. Nie som ako z Krstného otca, že keď moji robia hovadiny, tak ich budem kryť. To neuznávam. Trošku sa zmenilo to, že niekedy som si myslel, že je možno dobré poznať sa s politikmi osobne, ale teraz sa im vyhýbam veľkým oblúkom. Je pár dotieravých politikov, ktorí sú úplne splachovací a nechápu, že človek s nimi nechce nič mať a doliezajú. Normálne im hovorím, nech sa ani nepribližujú. Tým ľuďom sa to nedá vysvetliť diplomaticky. Keď otravuje a ty sa začneš rozprávať s niekým iným, alebo mu to naznačíš nejakými bežnými zdvorilostnými formami, on nepochopí, že si neželáš, že to nechceš. Tak ho musíš normálne poslať preč: Choď preč!
