"Titulok tejto recenzie nie je adresovaný Uršule Kovalyk, autorke útlej knižky Neverné ženy neznášajú vajíčka, ktorá prednedávnom vyšla vo vydavateľstve Aspekt. Naopak, autorka sama vkladá tieto slová do úst hlavnej hrdinke svojej poviedky Národ Orionov, ktorými sa táto v záchvate zúfalstva obracia na svoju priateľku. Pre mizerným manželstvom zdecimovanú Irmu stelesňuje kamoška-feministka jedinú možnosť odporu voči jej despotickému mužovi. Hlboký konflikt medzi pohlaviami, variovaný v rôznych podobách ženského vyrovnávania sa s patriarchálne organizovaným svetom, tvorí kostru všetkých jedenástich textov zbierky. Poviedkový súbor s takýmto tematicky zúženým záberom, navyše okorenený priam „neliterárnym“ prepieraním feministických téz, sa môže veľmi ľahko stať lacnou korisťou nekompromisnej (mužskej) literárnej kritiky. Vďačným terčom by mohli byť napríklad Uršuline poviedky Jar a Krajina s obhoreným pomarančovníkom, ktoré skutočne balansujú na hranici medzi literatúrou a žurnalizmom spoločenských rubrík regionálnej tlače. Otázka teda znie, či knižka Neverné ženy neznášajú vajíčka ponúka okrem chabo zamaskovanej feministickej propagandy i čosi viac. Odpovedám typicky mužsky, čiže vyhýbavo: Áno, ale...
Problém spočíva v tom, že práve Uršulina militantná „rodová“ agitácia zatieňuje skryté kvality jej poviedok. Možno by mi na to odvrkla, že jej to je jedno, ale neuveril by som. Z textov cítiť, že má na viac, než len na nekonečné omieľanie čiernobielej vojny medzi utláčanými ženami a diktátorskými mužmi. Jej písanie začína fungovať paradoxne práve v momente, keď sa vzdiali od opakujúceho sa popisu nariekajúcich žien a prdiacich chlapov v roztrhaných trenírkach. Skutočne silným motívom v už spomenutej poviedke Národ Orionov nie je katastrofálny stav manželského života hlavnej postavy, ale na okraji textu vibrujúca kritika konzumného idiotizmu, ktorý núti ľudí vylepovať si do vlastných okien reklamné letáky. V poviedke Staroba s Dušanou sa čitateľ nedozvie, prečo obe inteligentné hrdinky žijú s tupými mužmi. Podnetom na zamyslenie je opäť skôr marginálne prebiehajúci štipľavý komentár k zaslepenosti a konzervatívnosti niekdajšieho disentu. Od záplavy úchylákov, pedofilov, alkoholikov a násilníkov si čitateľ určite rád oddýchne pri tancujúcej Matilde (Vrátnik), psychedelickom sne (Mužka), alebo pri vianočných pankáčoch (Ružena). Skráťme to – ak už chce byť literatúra feministickou, predsa len by sa nemusela za každú cenu oháňať stoporenými údmi a pivovými fľašami. A to tuší i Uršuľa Kovalyk.
Naozajstná šanca feministickej literatúry nespočíva v kydaní na mužov, ale v tom, že sa na nich vykašle. Aj Uršuline texty sú najpôsobivejšie v pasážach, v ktorých muži absentujú. Vtedy si čitateľ uvedomí, že nosným motívom jej poviedok nie je apokalypsa manželského stavu, ale vzťah ženy k žene. Utópia harmonického ženského puta v mužskom svete sa vinie celou Uršulinou knižkou. Betrix je pre rozprávačku poviedky Betrix a ja sestrou, priateľkou i milenkou. V Starobe s Dušanou si hlavné protagonistky plánujú spoločnú budúcnosť a v Mužke sa pre rozprávačku začína nový život vo chvíli, keď šamanským zákrokom zmení svojmu odpornému mužovi pohlavie. Je zrejmé, že feministická literárna radikálnosť sa nemusí viazať na agresívne výkriky typu „Je to geňo!“ (Národ Orionov).
V knižke Neverné ženy neznášajú vajíčka prebleskuje sila slova skôr v impozantnosti vízie nekonfliktného a inšpiratívneho ľudského spolužitia. Ak sa Uršuľa vyberie týmto smerom, má naštartované na román. Ak ostane pri penisoch, budem si môcť len povzdychnúť: škoda, že si feministka." Patrik B. Garaj (7.11.2002)
