Kristína Falťanová:
Snáď mi to autori nebudú mať za zlé, no dovolím si tvrdiť, že táto kniha rozhodne nie je pre každého. Odporučila by som ju predovšetkým čitateľom, ktorí majú radi citlivú literatúru. Takú, ktorej sa dotkla krehkosť a neha. Takým, ktorí ocenia starostlivo vyberané slová osadené presne tam, kde patria. Štylistickú dokonalosť a príbehy, pri ktorých sa zamyslia. Také, ktoré poučia, no aj tie, ktoré ich pobavia.

Stanislav Háber:
Dobrá poviedka je rozprávanie, ktoré vás chytí za srdce. Musíte v ňom pokračovať a máte pocit, že ste sa dobre porozprávali so zaujímavým človekom. Oddýchli ste si, nabili ste sa pozitívnou energiou, uvoľnili ste sa, jednoducho ste očami meditovali a nechali sa unášať autorovou fantáziou. Marcel Páleš jej má na rozdávanie a spolu s Michalom Várošíkom obaja ukázali, že sa dá vzájomne dopĺňať. Dobrý prozaik je vždy uvravený človek. Tisíckrát prežuje v rozprávaní to, čo neskôr slovesne stvárni. Ak sa rozprávajú dvaja prozaici a sú na rovnakej vlne, tak to iskrí. A ak sa to iskrenie navyše dokáže prejaviť aj v jednom diele, je to vzácna symbióza. A taká je aj táto knižka. Veselá, živá, a predsa chytá aj za srdce. Jeden by tomu ani neveril, že ju napísali dvaja.

Jana Pronská:
Áno, táto zbierka poviedok talentovaných autorov presne vystihuje úvodné slová – sadnúť si do trávy, nechať sa unášať krásou slova, myšlienok, úvah, príbehov zo života, ale aj fikcie, ktoré vás pobavia, rozosmejú, oslovia, prinútia na chvíľu premýšľať.
Jednotlivé poviedky sú napísané akoby s ľahkosťou a pritom neraz v sebe skrývajú hlbší rozmer. Vyzdvihujem rôznorodosť tém, ktoré autori skĺbili do jednej knihy, humor sa strieda s vážnosťou, krátke zamyslenia sa s dlhšími príbehmi, skrátka, každý si v tejto zbierke môže nájsť to, čo ho poteší, zaujme, nad čím sa pozastaví, čo si vychutná. Takí sme, takto cítime, takto konáme.

Bea Bazalová:
Marcel Páleš a Michal Várošík chodia po svete s doširoka otvorenými očami. Žijú veľké maličkosti všedného dňa i jeho malé zázraky, ktoré citlivo zachytávajú vo svojich poviedkach. Zážitky, skúsenosti a vnemy filtrujú cez srdce, takže ich pohľad na ľudské slabosti nie je káravý ani kritický, ale naopak, je láskavý a plný pochopenia. Zdá sa mi, akoby v každej poviedke nechali kúsok poézie.