Džínsový denník 6

K Džínsovému denníku som sa dostala po prvýkrát pred nástupom na strednú a pokračovala som postupne v čítaní do tretieho dielu. Niekoľko krát som sa k nemu vrátila. Žiadne prehnané fantázie hlavnej hrdinky, ktorých uskutočnenie by sa nemohlo odohrať i v skutočnom živote. A práve tá reálnosť (i slovenské prostredie) umožnila dokonalé sa vžitie do deja a v mnohých pocitoch i stotožnenie sa s opisovanými pocitmi. Po rokoch som sa z mostalgie vrátila k dočítaniu celej série a bola som príjemne prekvapená. Spokojnosť, príjemný pocit, v niektorých momentoch i prekvapenie zo záveru deja. 4, 5, i 6 som prečítala doslova na ,, jeden hlt". V záverečnej časti som sa však už ku koncu strácala v postavách. Množstvo nových mien a spojitostí medzi pôvodnými postavami. Ale zároveň som pochopila pravdepodobný zámer autorky úkončiť sériu definitívne. A urobila to najlepšie ako vedela. Knihy ma potešili v rôznych etapách života a určite odporúčam k prečítaniu.

"Na Džínsovom denníku som vyrastala...", "Sprevádzal ma celou strednou školou...", "Vedela som sa stotožniť...". Tieto vety sa v pozitívnych aj negatívnych hodnoteniach ostatných čitateľov viacnásobne opakujú a ja sa k nim len prídávam, lebo sú pravdivé. A práve preto sme mali tieto knihy kedysi tak rady. Lebo Paula prežívala to, čo my. Prvé lásky, prvé problémy, prvé trapasy. Zrazu sme v tom neboli až také samy, bol tu niekto, kto nám rozumel, a kto bol na tom celom podstatne horšie ako my. Lenže to už viac nie je pravda. Nie nadarmo sa hovorí, že človek/spisovateľ by mal písať buď iba o tom, čo veľmi dobre pozná, alebo o tom, čo si veľmi dobre naštudoval. Nepoznám síce osobný život autorky, ale dovolím si tvrdiť, že zatiaľ nie je ani vydatá a ani nemá vlastné deti, lebo by to celé napísala úplne inak. No opak je pravdou. Dej je napísaný povrchne, ľahkovážne, bez zamyslenia. Slovná zásoba ani štýl postáv sa nemenia (ani ich charaktery). Jediné, čo ostáva dynamické, je prílev nových a nových postáv, v ktorých sa čitateľ stráca, netuší, kto ku komu patrí. Strácame sa aj v čase, vo veku. Autorka sa to snaží šikovne vyriešiť neustálou rekapituláciou a opakovaním ("Veď ja mám 27, ty 26, ten a ten 24", "Ja mám 75, on 48, ona 34" - ako keby sa tým dalo niečo zachrániť). A pri stúpajúcom veku mizne aj naša spoluúčasť na deji. My, čitateľky, sme už síce vyrástli zo stredoškolských lavíc, ale väčšina z nás nemá ani deti, nieto ešte vnúčatá. Sme stále mladé, v najlepších rokoch, stojíme na prahu sveta, tešíme sa zo života. Nerozmýšľame nad tým, čo bude o rok, nieto ešte v roku 2050. Nepredstavujeme si samých seba ako starých senilných ľudí. Nechceme si robiť starosti zo starnutia. A vôbec. 2050? Celá táto kniha vypálila ako jedno veľké sci-fi. Možno, kebyže autorka zasa nejaký ten čas počká a s odstupom napíše o ďalšej generácii Semokovcov-Masubovcov. Namiesto tejto nie veľmi šikovne vykonštruovanej budúcnosti sa autorka mohla radšej hlbšie ponoriť do prítomnosti. Ale keď sa už rozhodla doviesť nás až do takého pokročilého veku hlavných postáv - prečo sme sa nedozvedeli nič o Libuši? Alebo niečo viac o ľuďoch z Austrálie? O Denise? Samé nezodpovedané otázky.
Jednu hviezdičku dávam autorke za vytrvalosť v písaní, no napriek tomu dúfam, že tento denník bol už naozaj posledný.
Zároveň by ma zaujímalo, či autorka tieto hodnotenia sleduje, alebo sa necháva čičíkať len pochvalnými komentármi -násťročných fanúšikov na svojej facebookovskej stránke. Možno by nám mohla objasniť, čo my nechápeme, alebo sa aspoň obhájiť. Mňa osobne by to veľmi potešilo.