Počas renesancie, veľkí homosexuáli od Leonarda a Boticelliho k Michelangelovi a Raphaelovi, pretvárali dejiny umenia podľa svojej chuti. V ich umení dvojznačnosť, dvojzmyselnosť začína už pri ich narodení. Rodia sa napoly ako muži a napoly ako ženy, ženské prsia získava busta mládenca a sklopený pohľad mladíkových očí sa na nás díva cez postavu madony.
Michelangelo bol veľmi všestranným umelcom, bol maliarom, sochárom, architektom, ale aj básnikom, ktorý si dokázal tvrdo presadzovať svoje názory a výtvarné kompozície. Často sa preto dostával do konfliktu s ľuďmi vo svojom okolí a časť jeho návrhov ostala len v náčrtoch. Je autorom množstva monumentálnych cyklov, z ktorých vyniká najmä výmaľba Sixtínskej kaplnky, ktorú vytváral v dvoch etapách. Najskôr vyzdobil klenbu s námetami zo starého zákona, kde ukazuje tajomstvo stvorenia sveta a človeka, bohato ovenčené množstvom postáv prorokov, ktoré završuje nástennou freskou oltárnej steny s námetom Posledného súdu. Tu predstavuje Krista ako prísneho sudcu, ktorý vrhá všetku zlosť na hriešnikov a pohybom ruky ich zaháňa do Pekla.
Jeho figúry sú dokonale vymodelované, dodržiava presné proporcie tela, ale dodáva im vnútornú energiu, ktorá hovorí o ich charaktere a povahe. Vytvára podľa antického kánonu ideálne krásnych ľudí s jemnými črtami, ktoré môžu byť prejavom jeho sexuálnej orientácie.
Gilles Néret, narodený v r. 1933, je historik umenia, novinár a spisovateľ. Organizoval rozsiahlu výstavu v Jasponsku, súčasťou ktorej bola aj výstava S. Dalího v r. 1964. Bola mu udelená cena Elie Faure prize v r. 1981 za jeho sériu A l'école des grands peintres.
