Pred 10 rokmi sa stal
prvý diel knižného projektu
rozhovorov so svetovými fotografmi knihou roka 2003 na Slovensku i v Čechách v kategórii textovo – fotografických publikácií. Druhý diel nemá inú ambíciu.
Sedem komplexných interview, 77 fotografií.
Ocitnete sa pri nich doslova na dotyk k tragédiám, ale i k oslave človečenstva! Druhá sedmička, to je
Frank Fournier, Martine Francková, Philip Jones Griffiths, Thomas Höpker, Markéta Luskačová, Marc Riboud a
Anthohy Suau.
Podľa slov
Daniely Mrázkovej, autorky predslovu ku knihe, ide o veľkých tvorcov, ktorých práca v dnešnom svete zohráva jedinečnú rolu. A ak
Martine Francková, dnes už nežijúca členka
Magnum Photos tvrdí, že
„na fotografovaní mám najradšej tie momenty, ktoré nemôžete predpovedať, preto musíte byť stále v strehu a byť pripravení na to neočakávané“, celá kniha sa nesie v intenciách jej slov:
musíte byť v strehu pripravení na šokujúce stretnutia s realitou.
Osudy, ktoré vás unesú do príbehov
(skonkretizované detaily o jednotlivých hrdinoch knihy Interview s fotografiou 2)
Frank Fournier nechce v Kolumbii v roku 1985 veriť vlastným očiam: vidí 13 – ročnú Omayru Sanchezovú zatopenú po prsia v blate a márne sa ju snaží zachrániť. Niekoľko dní a nocí bojuje dievča pod sopkou Nevadodel Ruiz o život, ale nik jej nevie pomôcť. Zosuv pôdy po explózii vulkánu je fatálny a usmrtí 26 tisíc ľudí. Fournierovi, fotografovi z Contact Press Images napokon zostane posledná možnosť: odfotografuje Omayru tri hodiny pred jej smrťou. Táto skúsenosť ho navždy poznačí. V rozhovore povie: „Necítil som potrebu sa s ňou lúčiť. Som neustále s ňou. Nikdy ju neopustím.“
Martine Francková, manželka fotografického giganta Henri Cartier-Bressona, sa k tvorbe sociálnej fotografie dostala cez štúdium dejín umenia. Jej príbeh je o hľadaní cesty k zachyteniu tém o starobe, hendikepovaných ľuďoch, o problémových komunitách. Predstavte si distingvovanú dámu z noblesnej parížskej elity ako s fotoaparátom pri oku zapadne do akéhokoľvek prostredia, aby výsledok jej potuliek voňal človečinou.
Philip Jones Griffiths prežil hrôzy vojen na mnohých miestach planéty, no každá z jeho fotografií má v sebe hneď niekoľko plánov. Bolesť sa mieša s nádejou, hrôza s vierou v lepšie časy. HenriCartier-Bresson mu do knihy Temná Odysea, vpísal citát: „Nik od čias Goyu nezobrazil vojnu tak ako P. J. Griffiths.“
Thomas Höpker fotograficky vyrástol v Sterne a nikdy nezabudol na krédo veľkých fotoreportérov: buď trpezlivý a čakaj na ten pravý moment, kedy stisneš fotospúšť. Na obálke knihy je jeho fotografia z teroristického útoku na veže dvojičiek v New Yorku - okamih zachytený v paradoxe: skupinka ľudí relaxuje na nábrežnej promenáde v Brooklyne, zatiaľ čo v diaľke dymia trosky zasiahnutého Manhattanu.
Markéta Luskačová, rodáčka z Prahy, dlho hľadala svoje fotografické teritórium. Napokon ho našla v nízkotatranskej horskej dedinke Šumiac. S absolútnou istotou sa však táto bývalá nominantka prestížnej agentúry Magnum pohybuje nielen medzi dedinčanmi, pútnikmi a bezdomovcami, jej fotografie detí pripomínajú práce ďalšieho z velikánov fotografickej reportáže – Davida Seymoura.
MarcRiboud, vyštudovaný inžinier v agrotechnike z Lyonu sa v roku 1953 zúčastnil v Paríži na sympóziu z vlastnej brandže, ale nebavilo ho vysedávať a počúvať nezáživné referáty. S fotoaparátom sa vybral na potulky do mesta a zistil, že práve natierajú Eiffelovu vežu. Krok za krokom vystupoval po točitých schodíkoch a v rukách ho svrbel fotoaparát. A potom ho spozoroval: chlapíka, ktorý ako akrobat stojí nepripútaný vysoko na konštrukcii veže a natiera ju farbou. Riboud cvakne spúšťou a už sa nikdy nevráti do agropriemyslu.
Anthony Suau, Američan žijúci v Paríži, s fotoaparátom skúma, čo ľudí spája a čo rozdeľuje. Keď sa zrútia v New Yorku dvojičky, zaznamenáva mesto spamätávajúce sa zo šoku, ale odlieta aj do Kábulu, aby zachytil svet ľudí, z ktorého útok vzišiel. Projekt Medzi svetmi prezentuje Suau zanedlho po svojom úspešnom, niekoľkoročnom mapovaní krajín bývalého ostbloku s názvom Po páde.
