Protagonisti poviedok debutujúcej autorky Anny Kiliánovej sú vystavovaní bizarným situáciám. Tučnej Kláre komplikuje vzťahy s mužmi smejúci sa pes, ktorého zdedila po otcovi. Mužovi sa po príchode z nemocnice zdá, že jeho suseda je tenká ako hárok papiera a novinový stánok mu pripomína útroby vesmíru s dvomi vynárajúcimi sa očami. Hrdinovia poviedok tak balansujú na tenkej hranici medzi suchou realitou a absurdnými preludmi. Snažia sa nájsť rovnováhu, ktorú na pomedzí predstáv a skutočnosti, fikcie a faktu hľadáme každý deň.
Žena z cigaretového papiera
Nešla som na pohotovosť, ani za obvodným lekárom. Zdalo sa mi to zbytočné. Dlho sa nedialo nič, len som bola príšerne smädná. V noci ma bolelo v hrudi. Ráno som mala ťažkosti s prehĺtaním raňajok. Mala som ísť za lekárom. Ale čo by som mu povedala? Že mi zabehla slivka? Hranou kôstky poškriabala hrdlo, povedal by a pomyslel by si svoje. A že som hysterka.
Pred mesiacom som sa s plnými ústami zohla za padajúcim pohárom a slivka mi zaskočila do krku. Neprestajne som pila vodu. Sedela som v kancelárii a ťukala do počítača jednou rukou. V druhej som na spodnej pere držala fľašu s vodou. Kolegyňa povedala, že ak ešte ten deň vydrúľam ďalšiu prepravku s minerálkou, zožerie vlastné pančuchy.
Vybrala som si dovolenku. Ráno som sa hltavo ponorila do bazéna. Ignorovala som pohľady plavčíka a pila. Poobede sa bazén naplnil džavotajúcimi deťmi. Kŕčovito som sa držala okraja, vyhýbala sa akejkoľvek pozornosti, mávala nohami a pozorovala, ako sa zelený vzor listov na oranžových plavkách pitvorí na mojom nafukujúcom sa bruchu. Boj proti pitiu vody predstavoval pocity, pri ktorých sa mozog vsakoval do útrob tela a menil na hustú ružovú kašu. Nedalo sa to vydržať...
