Jedna z talianskych kroník zo 14. storočia rozpráva o krutom osude sedliaka z bolonského vidieka, ktorý každú noc chodil kradnúť broskyne zo záhrady svojho pána. Keď ho prichytia, obaria ho vriacou vodou a vyhrešia: „Druhý raz nechaj na pokoji ovocie svojho pána a jedz, čo ti prísluší – repu, cesnak, pór, cibuľu a šalotku s cirokovým chlebom!“ Broskyne boli aristokratickým jedlom, jemné, vyberané jedlá boli vyhradené pre pánske žalúdky, pre sedliacke zasa prostá, drsná strava.
V novele, ktorá bola napísaná o dve storočia neskôr, sa píše o chorom sedliakovi, ktorého sa lekári snažia vyliečiť tak, že mu dávajú samé vzácne jedlá, nevhodné pre jeho sedliacky žalúdok a chudák márne narieka, aby mu priniesli „za hrniec fazule s cibuľou a repu pečenú v popole,“ no neposlúchnu ho a on umrie v krutých bolestiach. Povedz mi, čo ješ, a ja ti poviem, odkiaľ pochádzaš.
Jeden z najuznávanejších talianskych historikov, Massimo Montanari, profesor medievalistiky na Bolonskej univerzite, načtráva európske dejiny z perspektívy jedla, výživy, hojnosti a hladu, a kánonov stravovania. Slovenským čitateľom prináša tento pohľad na európsku históriu a identitu v čase, keď na Slovensko práve prišiel hlad po kultúre a estetike jedenia.
Táto kniha má veľmi ambiciózny cieľ. Prostredníctvom skúmania stravy, zabezpečovania potravinových produktov a spôsobov výživy chce obsiahnuť veľmi veľa: možno celé dejiny našej civilizácie, ktoré mnohé tváre (ekonomická, sociálna, politická, kultúrna) boli vždy priamo a úzko späté s problémami výživy. Každodenné prežitie je základnou a nevyhnutnou potrebou človeka, a tak to ani nemôže byť inak. Jedenie však zároveň môže byť aj pôžitkom, preto sa medzi týmto dvoma pólmi odvíja zložitá a komplikovaná história, úzko podmieňovaná vzťahom k moci a sociálnymi rozdielmi, akási história hladu a hojnosti, v ktorej rozhodujúcu úlohu hrá aj kultúrne zázemie.
Knihu preložila Mária Štefánková.
