O čom je život a o čom je láska
Sú chvíle, keď vám najviac rozumie ten starý notorik.
Eva Borušovičová (24.2.2004)
Utiekam sa k poézii ako k alternatívnej medicíne. Normálne ju nepotrebujem. Nie som poetická duša, čo si večer pred spaním číta básne na zušľachtenie svojho vnútra. Neviem ani jednu báseň naspamäť, ani krátku. Viem len pár veršov, obyčajne nie celkom presne.
Sú však chvíle, keď mi básnici nahrádzajú psychiatra. Takého nejakého spriateleného psychiatra, ktorý si nemyslí, že je najmúdrejší na svete, ktorý vie, ako to v živote chodí, pretože tým tiež prešiel. Má mnoho papierových tvárí - väčšinou ošúchaných, pretože keď si už nejaké verše nájdem, chodím do nich častejšie. Próza nemá tú nevtieravosť poézie, viac sa vnucuje, je precíznejšia, vtiahne nás do príbehov a postáv, nenechá nás hovoriť tiež, len tak sa motať v dialógu, vo vlastných myšlienkach a neurčitých pocitoch.
Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Bukowského básní. Už som o tom raz písala. Bukowski je skvelý v tom, že píše o veciach akoby nič. Nerozpráva svoje príbehy so spisovateľskou nadradenosťou boha. Píše nenútene, neustále upozorňujúc na to, že to nič, ja len tak chľastám, grciam, nadávam, žijem, ako najlepšie viem. Ja len tak chľastám, chodím na dostihy, súložím a milujem. Ja len tak ladím rádio, serie ma celý svet a píšem. A občas to všetko robím rád...
Celú recenziu si môžete prečítať v internetovom magazíne inzine.sk
