Boh po Darwinovi - Evolučná teológia

Přečtená

Více o knize

#náboženství a věda

   Autor vo svojej práci tvrdí, že evolučná biológia a teologické presvedčenie sa môžu navzájom obohacovať. Jeho argumenty sú živé a presvedčivé.

Číst víc

Naše katalogové číslo

1334533

Počet stran

257

Vazba

brožovaná vazba

Rozměr

115×200 mm

Hmotnost

265 g

Rok vydání

2003

Jazyk

slovenština

Nakladatel

Kalligram

Kategorizace

• Knihy
• Odborné a naučné
• Přírodní vědy a technika
• Biologie

• Knihy
• Náboženství a ezoterika
• Náboženská literatura

Našli jste chybu nebo škodlivý obsah? Dejte nám, prosím, vědět!

Nahlásit chybu nebo škodlivý obsah

Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.

Hodnocení

5,0 / 5

2 hodnocení

	2
	0
	0
	0
	0

Jak se líbila kniha vám?

Přidat recenzi

Čtenářské recenze

Sadhana

Neověřený nákup

5.10.2013

Výborná kniha o tom, čím môže evolučná teória obohatiť teologické myslenie

Veľký rešpekt. John F. Haught sa podujal zharmonizovať evolučnú teóriu (darwinizmus a neodarwinizmus) s teológiou. Nejde pri tom o žiadne pofidérne pokusy zmieriť sa s evolúciou ako s akýmsi nevítaným zlodejom v záhradách metafyziky. Ani žiadne trápne pokusy z repertoáru kresťanských kreacionistov a inteligentných dizajnérov, ktorí hľadajú medzery v solídne zdokumentovanej evolučnej teórii. Toto je hlboká a poctivá kniha teológa ochotného reformovať zastarané náboženské koncepty nasiaknuté statickou kozmológiou stredoveku. Inšpiráciu Haught čerpal z Teilharda de Chardina, procesuálnej teológie a Whiteheadovej naturálnej metafyziky.

Sila knihy spočíva v autorovej vzácnej schopnosti nachádzať súvislosti a spojenia medzi javmi, ktoré doteraz skúmali veľmi vzdialené disciplíny (kozmológia, etika a estetika). Pre mňa osobne mali najväčšiu hodnotu state o význame informácie v evolúcii, o subjektivite skúsenosti ako o objektívnom fakte prírody, o význame „nového“ (neredukovateľnosť komplexného významu, jedinečnosti a hodnoty biologického organizmu na jeho štrukturálne jednoduchšie komponenty z evolučnej minulosti), o ľahostajnosti a deštruktivite ako dvoch typoch „sociálneho“ zla a o epistemologických limitoch vedy (východiská poznania).

Kniha nie je bez chýb. Sú v nej viaceré argumentačné chyby. Miestami som mal pocit, že autor až nestráviteľným spôsobom mieša kategórie z rôznych oblastí poznania. Napriek tomu ma veľmi zaujalo, ako sa Haught dokázal prepracovať z pomerne nepresvedčivo načrtnutých východísk k pôsobivým, vybrúseným záverom. Hoci jeho úsilie sprostredkovať intuitívne pochopenú skutočnosť narážalo na úskalia metajazyka, nakoniec sa mu podarilo sformulovať záverečné argumenty takým spôsobom, že ich nie je možné zhodiť ako jazykovú hru, rétoriku (ako to vo svojej recenzii naznačil Rastislav Škoda). Veľmi ma prekvapilo, aký je Haught dobrý v syntéze. Pre filozofov a humanitných vedcov je skôr typická schopnosť výbornej analýzy, avšak bez zručnosti dospieť do originálneho finále, do kreatívnej interpretácie a rezonujúcich záverov. Častejšie sú skôr chabé, niekedy až smiešne utopické závery. Najviac som ocenil ako Haught zlomil väz platónsko–nietzscheovskému mýtu večného návratu, „večnej prítomnosti“, typickej okrem iného aj pre hinduizmus. Tiež sa mi páčilo akým spôsobom upozornil na morálne (dokonca až ekologické) dôsledky determinizmu.

Hoci som z knihy nadšený, predpokladám, že mainstreamové náboženstvo sa evolučnej teológie zľakne. Podobne, ako sa kedysi cirkev zľakla Chardina. S evolučným vysvetlením „prvotného hriechu“ by mal nejeden duchovný problém: ak ľudí zbavíme mýtickej „viny z existencie“, viny predkov: ako ich bude časť cirkvi motivovanej túžbou po moci potom ovládať? Slobodní ľudia necítia strach z pravdy, ani z existencie. Teším sa však z toho, že vďaka vede a pokroku v poznaní bude čoraz ťažšie byť tradičným náboženským človekom so stredovekou metafyzikou, renesančnou imagináciou (Danteho fantázie pekla) a morálnym vedomím ako zo 17. storočia. Raz by sa z tohto, čo je aj na Slovensku ešte stále tak živé, mohlo stať čosi ako Amish v USA: úsmevná kuriozita.

Pri pátraní po Haughtových inšpiračných zdrojoch som narazil na komentár, kde jeden filozof vyjadril poľutovanie nad tým, že sa filozofia tak radikálne „obrátila“ pred sto rokmi smerom k jazyku. Stratila niečo dôležité zo svojej substancie. Naturalistická metafyzika ba nám mohla pomôcť vniesť trochu etického vedomia do aplikácie vedeckých poznatkov a mohla by tiež pomôcť vyliečiť „karteziánsky dualizmus“: rozštiepenie človeka na myseľ a telo. Napríklad Whitehead sa snažil rozvíjať „filozofiu organizmu“, trval na tom, že centrálne postavenie v ľudskej existencii má subjektívna skúsenosť a cítenie, nie odtelesnená myseľ.

Záverom: Toto nie je kniha, ktorá má za úlohu presvedčiť ateistov, ateistických vedcov, vedeckých naturalistov o tom, že sa „mýlia“. Našťastie netvrdí, že veda sa mýli. Prírodovedcov, ktorých nezaujíma filozofia, to zrejme neosloví. Podľa mňa si možno nevšimnú centrálne myšlienky knihy (nie, nie sú to tvrdenia alebo pseudodôkazy o tom, že Boh stvoril svet alebo „riadi“ evolúciu). „Boh po Darwinovi“ je knihou o filozofických predpokladoch poznania, o potrebe širšej filozofickej a teologickej vízie vesmíru a o legitimite teológie ako metafyzického kontextu poznávania prírody. Haught presvedčivo ukazuje, prečo seriózny teológ nesmie zatvárať oči pred evolúciou a modernou vedou. Záverom: poctivá, pôsobivá kniha, ktorá je obohatením dialógu vedy a náboženstva. Číst víc

---