Po prvých stranách som mala chuť prestať čítať, ale dočítala som do konca, lebo som chcela vedieť, čo sa na tej knihe ľudom páči.
Na začiatku autorka pekne vtiahne rodiča, ktorý je už zúfalý od únavy peknými manipulačnými technikami a to tým, že mu ukáže ako deti zle spávajú a aké je to totálne hrozné keď sa rodičia nevyspia a že je to bežné. Potom mu vysvetlí ako celý čas zle uspával - aj keď rodič išiel podľa svojho citu, pekne mu autorka slušne ukáže ako bol jeho cit a cit mamy totálne nesprávny... Rodič dostane nádej a v tom príde riešenie.
Celá kniha sa nesie v duchu, že dieťa má všetko vedieť samé - samo sa upokojiť - mimochodom, bábätko nemá dostatočne vyvinutý nervový systém a nevie sa samo upokojiť, potrebuje pomoc...
Samo ma zaspať...
Bábätko podľa autorky plačom manipuluje dospelými...
Naozaj? A čo tak pozrieť sa na to z druhej strany?
Bábätko bolo v ideálnom prípade v brušku 9 mesiacov v tesnom kontakte s matkou, je to jediné bezpečie, ktoré pozná. Plačom rozhodne nemanipuluje, je príliš malé na to, aby vedelo manipulovať - manipulujeme a vytvárame si domnienky len my dospelí. Ak bábätko plače, plače preto, že má dôvod a my ako rodičia chceme len jediné a to pomôcť nášmu potomkovi, aby sa netrápil. Je to naša vrodená odpoveď na detský plač a to všetko chce autorka poprieť, nechať matky nech zabudnú na materinský inštinkt a nechajú svoje dieťa spať samé, bez pocitu bezpečia. K tomuto ešte dodám, že od narodenia sa má podľa autorky matka pokúšať minimalizovať nočné dojčenie, ktoré je pre bábätko a pre matku veľmi dôležité - ak matka prestane v noci dojčiť, klesne tvorba mlieka, dieťa sa dostatočne nenaje, nebude dostatočne prospievať a príde na raz umelá výživa... Lebo bábätká väčšinou najviac mliečka vypijú v noci, počas spánku. Materské mlieko im pomáha upokojiť sa a znova zaspať.
Sama autorka zavrhuje metódu vyplakania, ale o pár strán ponúka návod na "kontrolovaný plač" (všetko krásne zaobaľuje do šľachetných pojmov), aby mal čitateľ pocit, že naozaj robí to najlepšie čo môže pre svoje dieťa urobiť. Rodič chodí pravidelne dieťa uisťovať, že je tu a že nič sa nedeje.
A čo sa deje v hlave bábätka? "Silno, silno ťa teraz potrebujem mami! Kde si? Som zúfalý/á a neviem čo sa deje! Chcem cítiť tvoje teplo, aby som sa mohol upokojiť! Kde si? Hovoríš, že to je v poriadku, ale ja to nechápem!"
Áno, dieťatko nakoniec zaspí. Podľa autorky sa "naučí" spať, ale v skutočnosti len rezignuje. Nemôže sa dostať z postieľky a miestnosti, nenachádza to, čo potrebuje, nakoniec zaspí. Od únavy, zúfalstva.
A rezignuje.
Vie, že nemá na výber. Že mu nikto nepríde pomôcť.
Áno, aj cez deň sa môže javiť ako spokojné a dobré dieťa, plače menej, lebo vie, že sa to neoplatí - podľa autorky prestane plačom manipulovať - ale pre dieťa je PLAČ jediný komunikačný prostriedok! Inak nám nevie dať najavo svoje potreby, kým nemá dostatočnú slovnú zásobu!
Ak ste niekedy mali mačiatka, alebo šteniatka, viete, že mamka pri nich bolá celý čas, s výnimkou keď jej trebalo odbehnúť, najesť sa, či povystierať sa... A veruže tie mačiatka na nej neostali nalepené celý život! Osamostatnili sa úplne prirodzene!
Len my ľudia potrebujeme stále vymýšľať ako sa čo najskôr "zbaviť" detí rôznymi neprirodzenými metódami. Potom je tu otázka, prečo vlastne majú ľudia deti, keď ich v skutočnosti nechcú?
Na záver len toľko:
Je to už na každom či mu táto metóda stojí za tú cenu, alebo nie. Čo chcem naučiť dieťa? Že som tu preňho plná lásky, podpory a bezpečia?
A bude sa tak aj ono neskôr správať ku mne, alebo ho chcem naučiť od narodenia, že na všetko je len samo a ja mu s ničím nepomôžem?
Áno, chápem mamičky, ktoré sú na dieťa samé a nezvládajú už únavu, nevedia si už poradiť a vyskúšajú túto metódu. Ak je už žena naozaj v koncoch a nevie už nijak inak - aj keď riešenia sa vedia stále nájsť - či už pospať si cez deň, alebo keď je doma manžel z práce, aťd... Ale vravím, ak je na to matka sama a nemá dostatočnú oporu u partnera či rodiny, vtedy chápem, že sa skloní aj takýmto metódam.
Číst víc
