„Aj keď ľudia odídu a veci stratia svoj lesk, zostane na svete skutočná láska, v ktorej sa jeden dokáže obetovať pre druhého.“
Rozprávková kniha je určená deťom od 8 do 108 rokov. Príbehy vás zavedú napríklad do krajiny žiarovky Editky; vyrozprávajú o ceste obláčika Pukiho a vďaka veľkej láske, tu zostal príbeh O snehuliačikovi s ľadovým srdcom a opustenej piecke.
Recenzie:
Neľahká cesta ku kráse pochybnosti
Vo svojom najnovšom diele nám Jozef Kollár ponúka autorskú rozprávku, konkrétne jej symbolickú podobu, inšpirovanú Andersenom a Wildom. Kombinácia motívov
z rozličných civilizačných okruhov (antika, slovenský folklór) občas vedie k alogickej, respektíve nadmerne prešpekulovanej motivácii. V príbehu o sopečnej žene hrdina vďaka Poseidónovi zazrie sopečnú ženu - pri pohľade na ňu ustrnie a nie je schopný ďalej zachraňovať ľudstvo. A tak sa Poseidón rozhodne, že mu pomôže. Obávam sa, že nadmerne členitý oblúk myšlienkových posunov dieťa nepochopí a uviazne
v polovici príbehu. Kollárove rozprávky totiž nie sú folklórne jednoliate. Skladajú sa
z významovo pomerne uzavretých obrazov, ktoré musíme pochopiť práve na tom mieste, kde sa nachádzajú. Klasická rozprávka buď kráča v stopách mýtu a blíži sa
k forme komplexnej metafory (magické rozprávky) alebo v procese modernizácie dochádza k jej metonymizácii a premene na alegóriu. Kollár však do rozprávky vnáša postupy moderných umeleckých smerov. Vytváraním čiastkových metafor ju znútra rozrúša. Kollárove obrazy v texte sú bezpochyby podmanivé, citlivo a invenčne skombinované z množstva známych rozprávkových motívov, okorenených autorovou fantáziou. Predovšetkým v dlhších útvaroch však znepriehľadňujú príbeh. Autor
v kratších rozprávkach priestor na metaforické vsuvky nenašiel, preto príbehy pôsobia zovretejšie. Sú kompozične vyvážené a vyznievajú exemplicky jednoznačne. Kým Andersenova rozprávka je pri pohľade znútra priezračne jednoduchá ako kvapôčka vody, aby zrkadlila množstvo významov a výpovedí navonok, Kollár dvoj a viaczmysly schováva. Smerom navonok je jednoznačný. Akoby nám chcel povedať, že pochybnosti sú len ľahko prekonateľnou hrou a klamom, v skutočnosti je všetko ľahké... To je bezpochyby prívetivo optimistický pohľad, ale zjednodušuje. Sme v ňom postmoderne cool a hráme sa preto, aby sme sa hrali bez akéhokoľvek pokusu
o znepokojivé "čo ďalej?". Vytvárame tak ilúziu sveta ako večnej show či pestrofarebnej počítačovej hry s presne vykalkulovateľnými pravidlami úspechu.
V
Slovníku slovenských spisovateľov si môžeme prečítať, že J. Kollár
v zbierkach poviedok
Nedorozumenie a
Medený hlas "tematizuje neschopnosť komunikácie, vyprázdnenosť ľudských vzťahov a osudovosť v živote človeka." (s. 233). Vo svojej najnovšej knižke tematizuje falošne zjednodušenú komunikáciu, pred ktorou chcel vo svojich doterajších prózach uniknúť.
Spomenuté nedostatky sa autorovi darí prekonať v poslednej prózičke knižky. Rozprávka o snehuliačikovi s ľadovým srdcom a opustenej piecke napovie, avšak nedopovie. Jednoduchý, prehľadne usporiadaný príbeh postavený na prostej celotextovo platnej metafore piecky rozpálenej láskou a v túžbe po skutočnom cite sa rozpúšťajúceho snehuliaka si ma získal etickým posolstvom i jemným pnutím medzi doslovným a obrazným významom (piecka sála preto, že je pieckou alebo... prečo sa vlastne rozpúšťa snehuliak? Ide tu o prírodný zákon, či jemný citový odtieň?), hodným skvostov tohto žánra. Verme, že ďalšie Kollárove pokusy o rozprávku sa budú niesť
v tomto duchu.
Miloš Ferko, Knižná revue 10/2002
