Od prvej poviedky (1965) po posledný kristologický ,,pararomán“ (1999) ubehlo veľa času, ale možno ešte viac sa udialo vo vnútorných metamorfózach autora, ktorý svojho času sám seba podozrieval zo zákernosti, rafinovanosti, podlosti a vedomého klamstva (O teórii prózy, Mladá tvorba 7/1968). Teraz, keď sa nám dostáva do rúk najnovšia knižka tohto jedinečného a jedného z našich najpopulárnejších súčasných spisovateľov s názvom Krst ohňom, nebude azda nenáležité pripomenúť si to, keďže ide zrejme o poviedkový opus, ktorý je podľa vonkajších znakov (časové určenie jednotlivých príbehov) i vnútorných preporodení (realistické hľadanie identity, fantastické zatajovanie reálnej situácie človeka, mystický mesianizmus), svedectvom o Mitanovej neľahkej, ale v každom prípade aj nejednoduchej ceste od jednej autenticity k inej autenticite.
Mitanova kniha obsahuje deväť prozaických textov, z ktorých prinajmenšom dva sú dopracovanými verziami poviedok uverejnených v šesťdesiatych rokoch a tretia dokonca samostatným pokračovaním nesporne najslávnejšej Mitanovej poviedky (V električke). Pravdaže, ani v jednej z poviedok nechýba takmer čierny humor, nadnesená absurdita (s Bohom sa komunikuje cez počítač) či vyrývačstvo hraničiace so slušnosťou. Pravdaže, vo viacerých textoch je množstvo alúzií keď už nie priamo na texty či postavy z predchádzajúcich próz, tak určite aspoň poukazujúcich na štýlotvorné momenty Mitanovho ,,pisárstva“ i celý ten labyrint bytostného hľadania pravosti, v ktorom sa dá tak bezstarostne blúdiť, čo však zjavne nie je prípad nášho autora. Apropo, ,,pisárstvo“ je podľa citovanej teórie prózy jediný zaručený prostriedok proti zabúdaniu a neidentite, ale za komunikáciu, ktorá oprávňuje zmysel tejto stigmatizujúcej posadnutosti. Akú zvesť chcú teda komunikovať mrazivo holé vety najnovších Mitanových poviedok, uvádzaných citátmi zo zrejme obľúbených autorov autora?
Nuž, v prvom rade je to potreba zápasu so sebou, čo v Mitanovom prípade znamená to isté ako zápas autora s čitateľom. Podobne ako R. Sloboda, aj zápas Mitanovho hrdinu sa rozbíja v nárazoch na neidentifikovateľnú realitu sveta do takej miery, že postava stráca istotu, či predstavy a fantázie nie sú skutočnejšie ako skutočnosť sama so všetkými jej vecami i hmotnými ľuďmi. Akoby sa postavy krok po kroku pohybovali od určitosti k neurčitosti, akoby brali na seba podoby, ktoré im vnúti jazyk rozprávania či písania a akoby začali skutočne existovať až vtedy, keď sa stali jazykom, obrazom, víziou interpretovateľnou na mnoho spôsobov. Preto nezriedka berú na seba symbolickú podobu iných literárnych hrdinov z iných diel. Preto sa skladajú z rozličných jazykových segmentov rozličného pôvodu, ale táto ,,dekompozícia“ je súčasne jediným skladobným princípom, ktorý je schopný dať tvar neurčitosti. Za najpríznačnejšie v tejto interpretačnej línii sa dajú pokladať uvádzajúce citáty z H. E. Nosacka: ,,Umelec nemá žiadne ja“ a ,,Oslovujem bytosť, ktorá, ako verím, tu raz bude.“ Umelec Mitana prostredníctvom svojich ,,zástupcov“, postáv šalejúcich autenticitou, nastavuje hlavu i krk bezprizornej realite a preveruje ju ohňom, v ktorom sa stáva niečím, subjektom či objektom, ale v každom prípade substanciou, ktorá duchovným zápasom nadobudla nové rozmery nehodiace sa síce do starého sveta, ale pripravené poslúžiť svetu novému.
Takže, keby ste chceli vedieť, ako sa v úvodnej poviedke Zásnuby zavŕšil príbeh slávnej juvenílnej poviedky V električke, čakali by ste márne: vonkoncom nie je dôležité, že z onoho ,,počatia“ vznikol syn, ale dôležitejšie je to, že jeho rodička ani potom ,,nemala nijaké zvláštne meno“ a že sa volala Jezábel, ako starozákonná privolávačka kultu hriechu. A ak naozaj chcete vedieť ďalšie Mitanovo pokračovanie jej príbehu z úvodnej poviedky, tak ho nájdete v poslednej poviedke, kde sa prevteľuje do podoby s menom Rowena, Ligeia (Poe), obojpohlavné ONAON, bezpohlavné TO, a zhorí rovnako ako newyorské Dvojičky po teroristickom útoku islamských fanatikov (pod ktorých troskami sú však ,,základy“). Ide tu teda o happyend porážky diabla a blížiaceho sa víťazstva Krista, ako jedinej identity, ktorú možno nájsť v tomto živom i neživom všehomíre. Komu nebude chýbať vôľa ani sila pustiť sa do boja s Mitanovými nástrahami a v priamom i prenesenom zmysle si zoberie na pomoc Bibliu, zažije s autorom ohnivé dobrodružstvo nejednoduchej cesty k sebe a bude sa azda môcť stotožniť aj s jeho kacírsko-zbožným želaním: ,,Bože, ochraňuj Slovensko pred Slovákmi! Bože, žehnaj Slovensku!“
- Alexander Halvoník, Knižná revue, 12, 2002, č. 7. (recenzia na prvé vydanie knihy)
Pevná vazba
