Immortality predstavuje skoncentrovaný obraz toho najpodstatnejšieho z jeho doterajšej tvorby. Jednotlivé série Prekvapenia (od 2007), Menu (od 2009), Osraté muchami (od 1993), Juxtapozície (od 1996) a Smutná zábava (od 2002) sú otvorenými súbormi, s neobmedzeným počtom diel. Na začiatku deväťdesiatych rokov si kúpil vidiecku chalupu neďaleko Bratislavy. Zmenou miesta získal nielen veľkorysé ateliérové priestory, ale prostredie prestúpené prírodou zásadne vstúpilo do jeho tvorby. Povala a záhrada chalupy mu poskytli dôležitý iniciačný materiál (larvy, kukly, hmyz či kostry a mumifikované pozostatky hlodavcov, plazov a vtákov), ktorý radikálne prebudoval itinerár jeho dovtedajšej tvorby. Vypreparované kosti a telá nájdených živočíchov začal pretvárať do „nesmrteľnej podoby“ a budovať prvé koncepty príbehov, gagov a moralít, ktoré odvtedy až podnes inscenuje a aranžuje v priezračných objektoch, vytvorených polyesterom. Formát objektu sa mu v priebehu rokov stal základným rámcom, tak ako je pre iných umelcov plocha plátna, papiera alebo TV obrazovka. Ak sa vrátime späť do súčasnosti, tak všetky spomínané východiská sú prítomné v jeho tvorbe dodnes, buď v svojej fyzickej podstate alebo ako koncept či idea.
Tvorba Miloša Boďu má ale ďaleko od prvoplánových ideológií, schematizmu a maniery, ako konceptuálnej tak remeselne efektnej. Boďovou istotou pred možným „poblúznením“ je jeho svojská irónia, menšia či väčšia dávka cynizmu a sem tam aj nekorektný čierny humor, ktoré nielen sprevádzajú každé jeho dielo, ale sú dokonca nepísaným imperatívom ich vzniku.
