Táto malá kniha má v sebe príbeh, ktorý vás nepustí, pokým ho neprečítate celý. Lolita Kapuletová navštevuje druhý rok školu herectva. V jednej reštaurácii sa zoznámi s mladým časníkom Patrikom a ten v jej srdci nahradí vzdialeného Gijoma.
Recenzie:
Beh po dráhe ideálov
Barbara Pribylincová sa už svojím debutom
Na brehu oceána (1999) etablovala ako analytička ženskej duše, ako majsterka alegórie, skrytých významov a najmä umeleckej skratky. A táto skratkovitosť charakterizuje aj jej v poradí už druhú "knižôčku"
Pri vode.
Kniha je výpoveďou o osude ženy v rozpuku mladosti, naivity a najmä v období predkladania si množstva ideálov a snov. Autorka dynamizuje rozprávanie minimalizáciou deskriptívnych zložiek, dokonca samotné postavy (neúplné znaky) sú zahalené rúškom tajomstva, lebo dôležitejšie ako fyzická podoba sú ich myšlienkové pochody a vnútorné boje.
Hlavná hrdinka menom Lolita Kapuletová v sebe spája dve rôzne a priam nezlúčiteľné postavy - Shakespearovu čistú a za lásku (ideály) sa obetujúcu Júliu a na druhej strane Nabokovovu potvorskú "nymfičku" Lolitu, ktorá si namiesto obetovania sa za ideály volí cestu doháňania mužov k vlastnému sebazničeniu. A tak sa "schizofrenická postava" na jednej strane utieka k ilúziám (hypotetický, ale o to lákavejší vzťah s Gijomom) a na strane druhej je konfrontovaná so svetom reality (nerovný a čisto fyzický vzťah s Patrikom), avšak videným cez ružové okuliare shakespearovských zaľúbencov. Konfrontáciou ilúzie, či sna a skutočnosti, Pribylincová oživuje klasický spor z obdobia romantizmu, odejúc ho do moderného šatu.
Z boja dvoch žien - dvoch stránok osobnosti - spomínanej Júlie a Lolity, ako dočasný víťaz vychádza oná naivita Júlie, ale hlavne fatalizmus hrdinky a jej pasivita:
"Lolita mala takmer dvadsaťjeden rokov a chlapca menom Patrik. Nikam spolu nechodili, nikto ich spolu nevidel, stretávali sa len v spálni. No aj tak bola Lolita Kapuletová šťastná. Aspoň mi telo nevyjde nazmar, hovorievala si" (s. 45). Lolita Kapuletová po celý čas len stojí pri vode (pred šťastím, o ktoré by sa mohla svojím konaním pričiniť i vo sfére reality) a bojí sa do nej vstúpiť. Neustálym utiekaním sa ku Gijomovi (k túžbe, snu, žiadostivosti) si kompenzuje svoje nenaplnené ideály
z obdobia dospievania. V záverečnej kapitole sa vzbúri druhá stránka osobnosti, "nymfička", sledujúca svoje osobné šťastie. Zabúda na svoj svadobný deň s Patrikom, rozbíja ilúzie o ideálnom vzťahu s Gijomom:
"Na pobreží Čierneho mora sa strhla búrka. Slané vlny sa desivo rozbíjali o skaly. Vzali so sebou aj zazátkovanú fľašu od koňaku, ktorá sem doplávala až z Belgicka a tá sa rozbila tiež" (s. 71) - sen sa pre ňu stáva skutočnosťou a ona sa odhodlá vstúpiť do vlastných vôd života. Pribylincovej text vnímam ako výzvu preskúmať magické hlbiny vôd našich životov. Spôsobom, akým sa vo svojich zatiaľ dvoch knižkách vnára do vnútra hrdiniek, núti tiež čitateľov
k ponoru do vlastnej duše, ba priam si nárokuje, aby jej knihy neboli len o akýchsi ľuďoch, ale aby to boli knihy práve o nás. A o mne, o tebe, o nej, o ňom... hovorí aj kniha
Pri vode.
Barbora Baranová, Knižná revue 5/2002
