V noci, nie nasledujúcu, ale ďalšiu noc, mrholilo a fúkal vietor. Popri múroch hradiska sa obšmietala silueta, možno pes, napredovala nehlučne, načúvala, zakrádala sa, najprv sa priblížila k jedinej tamojšej hliadke, podľa rytmu dychu alebo podľa polohy tela musela vycítiť, že vojak spí, potom sa rovnako krátkymi a opatrnými pohybmi vybrala opačným smerom, zastavila sa na okraji masového hrobu, nebol to pes, bol to človek, ktorý kráčal prikrčene, malými a rýchlymi krokmi, zakaždým vyšiel z úkrytu, ktorý si našiel, našľapoval opatrne pomedzi kosti a voľačo na ne z vrecka vysýpal. Bola taká tma, že silueta nielenže nemala tvár, nemala ani tieň. Ráno našli prvé staré a zhrdzavené guľky, kúsky kostí, ktoré na sebe niesli stopy po tých guľkách, dokonca aj jednu lebku, ktorej guľka prevŕtala čelo a zaryla sa do temena. To isté ráno mal Onufrie počúvať spoveď človeka, ktorého ešte nevidel a ešte nepočul, ale už dávno ho spovedal prostredníctvom listov. Ospanlivý život v provinčnom kúpeľnom meste narušia archeologické vykopávky rímskeho hradiska, ktoré ukrývajú masový hrob s podstatne mladšími ľudskými pozostatkami. V zmätku začiatku 90. rokov si každý prisvojuje právo objasniť drámu, zločin, tajomstvo mŕtvol nahádzaných na kopu: polícia, tajná služba, tlač a miestna verejná mienka, občianska spoločnosť i vedecká obec. Nie náhodou patrí nespoľahlivý rozprávač príbehu k poslednej skupine, hoci je jeho hlas slabý, úprimný, popletený. Petruš je mladý archeológ, ktorého stále prenasledujú záchvaty žalúdočného vredu, nemá výraznú povahu ani silné názory, no vedie ho odhodlanie, inštinkt a obdiv voči rôznorodosti života. Vytvára kroniku typického provinčného mestečka na hraniciach impérií, na okraji okraja. Okrem akéhosi novorealizmu a kvázi detektívnosti deja nájdeme v románe i vedomé exkurzy do mysticizmu.
