Vtedy v lese
1 / 6
1
Rád by som vás varoval: nezabúdajte, že som detektív. My detektívi máme k pravde veľmi hlboký, no naštrbený vzťah, ktorý sa zavádzajúco lomí ako svetlo na roztrieštenom skle. Pravda tvorí jadro našej profesie, konečnú fázu každého nášho kroku, pátrame po nej v rámci stratégií starostlivo vyskladaných z klamstiev, utajovania, a najrôznejších podvodov. Pravda je najžiadanejšia žena sveta a my jej najžiarlivejší milenci, ktorí reflexívne upierajú všetkým ostatným čo i len letmý pohľad na ňu. Pravidelne ju podvádzame, keď sa celé hodiny či dni brodíme až po uši v klamstvách a potom sa k nej zvrtneme a vytiahneme na ňu najotrepanejšiu Möbiovu slučku milencov: Ale veď ja som to spravil iba preto, že ťa tak veľmi milujem. Mám celkom dobrú obrazotvornosť, hlavne takú tú lacnú a prízemnú. Takže aby som vás nepomýlil, nepredstavujte si nás ako partičku dokonale galantných rytierov, bok po boku cválajúcich za Lady Pravdou na bielom žrebcovi. Sme suroví, hrubí, nepríjemní. Dievča poskytne svojmu chlapcovi alibi na večer, keď podľa všetkého vykradol obchod na severnom konci mesta a pobodal zamestnanca. Najskôr s ňou flirtujem, poviem jej, ako chápem, že jej frajer radšej zostane doma, keď má takéto dievča; ona má pritom odfarbené a mastné vlasy, v jej plochých, zakrpatených črtách sa odrážajú celé generácie podvýživy a v duchu si hovorím, že na mieste jej chlapca by sa mi uľavilo, keby som ju mohol vymeniť hoci aj za chlpatého spoluväzňa prezývaného Britva. Potom jej poviem, že sme v jeho štýlových bielych teplákoch našli označené bankovky z registračnej pokladne, a on tvrdí, že to ona išla v ten večer von a dala mu ich, keď sa vrátila. Hrám tak presvedčivo, s decentným odtienkom rozpakov a súcitu nad tým, ako ju vlastný chalan podrazil, až sa jej viera v štyri roky spoločného života rozpadne v slzách a smrkaní ako hrad z piesku, a kým jej frajer sedí s mojím partnerom vo vedľajšej vypočúvačke a do tej chvíle nepovedal nič viac ako: „Do riti, bol som doma s Jackie,“ ona mi vyrozpráva úplne všetko – od presného času, keď odišiel z domu, až po podrobný výpočet jeho sexuálnych nedostatkov. Ja ju potom nežne poklepem po pleci, podám jej vreckovku, šálku čaju a spíšeme výpoveď. Takto vyzerá moja práca a človek sa na niečo také nedá – alebo dá a nevydrží – bez toho, aby mal istý prirodzený vzťah k jej prioritám a požiadavkám. Skôr ako sa pustíte do môjho príbehu, chcem vám povedať len dve veci: prahnem po pravde. A klamem.
Toto som si prečítal v spise deň potom, ako som sa stal detektívom. K tomuto príbehu sa budem neustále vracať najrôznejšími spôsobmi. Nie je to žiadna sláva, ale je iba môj: jediný príbeh na svete, ktorý môžem vyrozprávať iba ja a nik iný. V utorok štrnásteho augusta tisícdeväťstoosemdesiatštyri popoludní sa tri deti – Germaine (Jamie) Elinor Rowanová, Adam Robert Ryan a Peter Joseph Savage, všetci traja vo veku dvanásť rokov – hrali na ceste pred svojimi domami v mestečku Knocknaree v dublinskom okrese. Keďže bol horúci slnečný deň, obyvatelia vyšli do záhrad a mnohí svedkovia videli v to popoludnie deti v rôznych časoch, ako balansujú na múriku na konci cesty, vozia sa na bicykloch a hojdajú na hojdačke z pneumatiky. Knocknaree nebolo v tom čase veľmi rozvinuté a k obytnej zóne priliehal rozľahlý les, oddelený iba múrom vysokým meter a pol. Okolo tretej si tieto tri deti nechali bicykle v záhradke pred domom Savageovcov a pani Angele Savageovej – ktorá na dvore vešala bielizeň – povedali, že sa idú hrať do lesa. Chodievali tam často a tú časť lesa dobre poznali, takže sa pani Savageová nebála, že by sa mohli stratiť. Peter mal náramkové hodinky, tak mu povedala, aby prišiel o pol siedmej domov na večeru. Tento rozhovor dosvedčila aj suseda odvedľa, pani Mary Therese Corryová, a zopár ďalších svedkov deti videlo, ako sa vyškriabali na múr na konci cesty a odišli do lesa. Keď o trištvrte na sedem nebol Peter doma, jeho mama obehla mamy ostatných dvoch detí, keďže predpokladala, že išiel k niekomu z nich. Ani jedno z detí sa ešte nevrátilo. Peter Savage bol zvyčajne zodpovedný, no rodičia sa v tejto chvíli ešte neznepokojovali; povedali si, že sa deti príliš vžili do hry a zabudli sledovať čas. Asi päť minút pred siedmou sa pani Savageová vybrala k lesu pri ceste, zašla kúsok medzi stromy a zavolala na deti. Nikto jej neodpovedal a nevidela ani nepočula nič, čo by naznačovalo, že v lese niekto je. Vrátila sa domov a podávala večeru svojmu manželovi pánovi Josephovi Savageovi a ich štyrom mladším deťom. Po večeri zašli pán Savage a pán John Ryan, otec Adama Ryana, trochu hlbšie do lesa, volali na deti a opäť sa nedočkali nijakej odpovede. O osem dvadsaťpäť, keď sa začínalo stmievať, si už rodičia začali skutočne robiť starosti, že sa deti asi stratili, a slečna Alicia Rowanová (Germainina slobodná matka), ktorá mala telefón, zavolala na políciu. Začali prehľadávať les. Rodičia sa v tom čase obávali, že deti mohli utiecť z domu. Slečna Rowanová sa pred časom rozhodla, že Germaine pôjde do internátnej školy v Dubline, kde bude ostávať cez týždeň a na víkendy sa bude vracať do Knocknaree; mala odísť už o dva týždne a všetky tri deti veľmi rozrušila predstava, že by nemali byť spolu. Predbežná prehliadka detských izieb však ukázala, že zjavne nechýba nijaké oblečenie, peniaze ani osobné veci. Germainina pokladnička v tvare matriošky obsahovala päť libier a osemdesiatpäť pencí a bola nedotknutá. O desať dvadsať našiel policajt s baterkou Adama Ryana v hustom lese takmer v samom strede hory, ako stojí a chrbtom a rukami sa tlačí k veľkému dubu. Tak tuho zadieral nechty do kmeňa, až sa mu v kôre polámali. Zdalo sa, že tam je už nejaký čas, no neodpovedal na volanie pátračov. Zobrali ho do nemocnice. Privolali psovodov a tí vystopovali dve stratené deti až k miestu, kde našli Adama Ryana; tam sa psi zamotali a stratili stopu. Keď ma našli, mal som na sebe modré džínsové šortky, biele bavlnené tričko, biele bavlnené ponožky a biele tenisky na šnurovanie. Tenisky boli celé od krvi, ponožky trochu menej. Neskoršia analýza škvŕn ukázala, že tenisky nasiakli krvou zvnútra smerom von; ponožky, ktoré boli menej od krvi, nasiakli zvonka dovnútra. Dospelo sa k záveru, že tenisky som mal vyzuté a natiekla do nich krv; o čosi neskôr, keď sa krv začala zrážať, sa mi znova dostali na nohy a tak sa krv preniesla na ponožky. Na tričku boli štyri rovnobežné diery, osem až dvanásť centimetrov dlhé, ktoré sa tiahli uhlopriečne po chrbte od stredu ľavej lopatky po rebrá na pravej strane. Ja som bol vcelku bez zranení, až na malé škrabance na lýtkach, triesky pod nechtami (neskôr sa zistilo, že sa zhodujú s drevom z toho duba) a hlboké odreniny na oboch kolenách, kde sa mi už začínali tvoriť chrasty. Nebolo celkom isté, či som k odreninám prišiel v lese, pretože jedno menšie dieťa (päťročná Aideen Watkinsová), ktoré sa hralo na ceste, povedalo, že ma v ten deň videlo, ako som spadol z múru rovno na kolená. Svoje vyhlásenie však s každým ďalším opakovaním menilo, takže ho označili za nevierohodné. Ja som takmer vôbec nereagoval: najbližších tridsaťšesť hodín som sa ani nepohol a ďalšie dva týždne som vôbec nerozprával. Keď som napokon prehovoril, nepamätal som si nič od momentu, keď som v to popoludnie odišiel z domu, až po vyšetrenie v nemocnici. Krv na mojich teniskách a ponožkách otestovali na krvnú skupinu – v roku tisícdeväťstoosemdesiatštyri sa v Írsku ešte nerobil test DNA – a zistilo sa, že je A pozitív. Aj mne zistili A pozitív; prišli však k záveru, že je nepravdepodobné, aby mi z odrenín na kolenách, aj keď hlbokých, vytieklo toľko krvi, koľko sa našlo v teniskách. Germaine Rowanovej určili krvnú skupinu pred dvoma rokmi kvôli operácii slepého čreva a podľa záznamov mala takisto A pozitív. Peter Savage, ktorý síce nemal v záznamoch uvedenú skupinu, bol ako možný zdroj krvi vylúčený: u oboch jeho rodičov zistili krvnú skupinu nula, čiže bolo nemožné, aby mal nejakú inú. Bez jednoznačnej identifikácie nemohli vyšetrovatelia vylúčiť možnosť, že krv pochádza od štvrtej osoby, ani možnosť, že pochádza z viacerých zdrojov. Štrnásteho augusta sa v hľadaní pokračovalo celú noc a potom celé nasledujúce týždne – skupiny dobrovoľníkov prehľadávali priľahlé polia a kopce, preskúmali každý močiar či dieru, potápači prehľadali rieku pretekajúcu lesom – bezvýsledne. O štrnásť mesiacov neskôr pán Andrew Raftery, miestny obyvateľ, pri prechádzke v lese so psom zbadal v kroví asi šesťdesiat metrov od stromu, kde ma našli, náramkové hodinky. Tie hodinky sa nedali pomýliť – bol na nich nakreslený futbalista pri výkope a sekundová ručička mala na konci futbalovú loptu – a manželia Savageovci potvrdili, že patrili ich synovi Petrovi. Pani Savageová povedala, že ich mal na ruke v to popoludnie, keď zmizol. Plastový remienok hodiniek bol od kovového ciferníka odtrhnutý s istou silou, zrejme keď sa Petrovi hodinky zachytili o nejaký nízky konár. V expertíznom ústave našli na remienku aj ciferníku niekoľko neúplných odtlačkov; všetky sa zhodovali s odtlačkami na veciach Petra Savagea. Napriek mnohým policajným výzvam či ostro sledovaným mediálnym kampaniam sa už nikdy nenašla žiadna ďalšia stopa po Petrovi Savageovi ani po Germaine Rowanovej.
Stal som sa policajtom, pretože som chcel byť detektívom a vyšetrovať vraždy. Čas, ktorý som strávil štúdiom a v uniforme – na policajnej akadémii v Templemore, pri nekonečných a komplikovaných telesných cvičeniach, pri pochôdzkach malými mestečkami v komickej krikľavej veste, pri vyšetrovaní, ktorý z troch miestnych nasprostastých delikventov rozbil okienko na záhradnom prístrešku pani McSweeneyovej – mi pripadal ako trápny chaos spod Ionescovho pera, ako skúška nudou, ktorú musím z nejakého narušeného byrokratického dôvodu pretrpieť, aby som mohol získať svoju terajšiu prácu. Nikdy nad tými rokmi nepremýšľam a ani si ich bohvieako nepamätám. S nikým som sa nespriatelil; mne sa zdal môj odstup od celého diania mimovoľný a nevyhnutný, ako vedľajší účinok nejakého sedatíva, ale ostatní policajti ho vnímali ako jasnú namyslenosť, akoby som sa úmyselne vysmieval ich poctivému vidieckemu prostrediu a poctivým vidieckym ambíciám. A možno aj áno. Nedávno som našiel, čo som si v škole zapísal o svojich spolužiakoch do denníka: „Je to banda debilných vidlákov s ústami dokorán, čo sa trepe v takom hustom bahne samých klišé, že človek z nich doslova cíti slaninu a kapustu a lajná a kostolné sviece.“ Aj keby som pripustil, že som mal práve zlý deň, jasne tu vidno, že mi chýbala úcta ku kultúrnym rozdielom.