"Ten starec včera v noci," povedal napokon, "bol nemecký Žid. Bol v koncentračnom tábore." Miller si spomenul na hlavu mŕtveho na nosidlách. Takto teda skončili? Smiešne. Toho muža museli oslobodiť spojenci pred osemnástimi rokmi a dožil sa vysokého veku. V duchu sa mu stále vybavovala jeho tvár. Ešte nikdy nevidel človeka, ktorý bol v koncentračnom tábore, aspoň o tom nevedel. A takisto sa nikdy nestretol s nijakým esesáckym vrahom, tým si bol istý. To by si človek všimol. Spomenul si, akú pozornosť vyvolal pred dvoma rokmi vo verejnosti proces s Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme. V novinách sa o tom písalo celé týždne. Vybavil si Eichmannovu tvár v sklenenom boxe a spomenul si, že mal celkom obyčajný, na zúfanie obyčajný výraz. O tom, čo robili jednotky SS, získal prvýkrát matnú predstavu až z novín, ktoré písali o procese. To všetko sa odohrávalo v Poľsku, Rusku, Maďarsku a Česko-Slovensku - ďaleko a dávno. Jeho osobne sa to nijako netýkalo. Vrátil sa do prítomnosti. Z toho, čo nadhodil Brandt, bol celý nesvoj. "No a?" spýtal sa detektíva. Brandt vybral z kufríka balíček v hnedom papieri a položil ho na stôl. "Ten starec zanechal denník. Vlastne ani nebol taký starý. Mal päťdesiatšesť rokov. Podľa všetkého si písal poznámky a dával ich do škatule od topánok. Po vojne ich prepísal. Tvoria akýsi denník."