Západ na východe

Tisícky žien
rozťahujú nohy
a donekonečna tak dokazujú
svoju poctivosť.

O palácoch snívajú v maštaliach,
žltá rieka je ich cholerový chlieb.
Špina, trýzeň, hlad, ťaživá beznádej...
Sekundu čo sekundu,
deň čo deň,
život čo život.

A ty zúriš,
keď ti ide pomalšie internet.

Program žmýkania

Dve minúty na to,
ako sme sa úprimne domilovali,
sa ti zachcelo
napísať milencovi správu.

A ja som stiahnutým srdcom nazrel
do bubna automatickej práčky,
či nám už skutočne
dopralo.

Dnes som sa po desiatkach rokov znova pomodlil

Zobúdzaš sa mokrá,
a to si ani nespala.
Vraj som travič kruhov
studne duše tvojej.
Keby som bol Orloj,
pretočíš ma, viem.

Ja klamem stŕpnuté srdce,
že mesačný bajpas
bol len nočný tieň
a po tvojom delete nálete
žobrem od Ježiša manuál
na vraždu pozemskej lásky.
Nenaplnenej.

Ty tu, ja tam.
Ty vo mne, ja v tebe.
V protiľahlých kútoch vonkajších.
Ja slzím v mrazáku na rybu,
ty ma z balkóna vzlykmi udávaš mesiacu.
To aby rodičia,
ktorí ťa sľúbili sebe a inému,
nepočuli plakať našu prehru.

A zhypnotizovaný vzduch
medzi nami vreští,
že ho vypĺňa láska.
No my s naordinovanou hluchotou
bezradne čakáme,
kým si vykričí hlas.

Ruža

Odtrhol som v živote množstvo kvetov,
ale ty, nádherná ruža, mi za to stojíš.
Lebo v tebe je obrovská sila.
Odolať.
Láske.

Tváriš sa, že nebudeš rozumieť týmto slovám, ale ja cítim, že majú ožiť.
Pre nás,
hoci iba na čas.
Nie, netápem.
Ladný tanec tvojich tŕňov vo vetre ťa prezradil.

Famózna farba lupeňov spieva,
že si krása a radosť sama.
Nie, neklameš,
je to bez falše.

Konečne pochop, že ja ťa nechcem odtrhnúť ani presadiť, ani sa tebou
pýšiť.
Chcem ťa len robiť šťastnejšou.

Otcovi

Keď rakovinový had
vysával posledné zvyšky svetla
z môjho otca,
vločky práve spievali sonet o mraze.
A ja som pri tebe nebol.
Bolo mi prednejšie
hrať sa s autodráhou.

Po desiatkách rokov
májové farby
vyhrávajú marš o teple života.
Vraj nastal lásky čas.
A ja stojím v preplnenom autobuse,
no v skutočnosti som pri smrteľnej posteli.
Kropaje ticha mi stekajú po chrbte.

Držím ťa, otecko, za ruku.
Neboj sa, už len pár trilkov vtákov,
posledných výdychov pre chod zeme
a budeš doma.
Čo nevidieť,
keď mrazivé vločky bytia
cinkavo udrú do kovadlín,
že je čas,
prídeme i my.

...

Nejaký pán sa hádal s revízorom.
Otec pokojne dodýchal.
Na najbližšej zastávke som vystúpil
a utrel si pohľad.
To aby som mohol viac ďakovať.

Životu.