Luxusný prešľap
1 / 6
Sadám si oproti nemu, zúrivo trhám viečko z téglika, hádžem do seba lyžičku za lyžičkou. „Stalo sa niečo?“ pýta sa môj chlap. „Nie,“ usmejem sa. On prikývne, osolí si lečo, lebo je ZASA RAZ málo slané, ale inak dobré. Zapíja sústa pivom rovno z plechovky, usmieva sa na mňa, hladká ma po ruke a tak akosi plynie. Čas a my v ňom. Už nejaký ten rok. Presne – sedem a pol roka, z toho štyri v spoločnej domácnosti. Bez detí, bez psa, bez obrúčok. Bez seba a predsa spolu. Automaticky. Zo zvyku. Občas síce padám na hubu, ale človek si zvykne na čokoľvek, aj na šibenicu, aj na samotu, aj na pretvárku, aj na vzťah zo zvyku, ktorý napreduje tak akosi prirodzene, lebo „sa to tak patrí“. Sú určité kroky, ktoré treba dodržať, pre pokoj v rodine a ticho v byte, pre pokoj duše a nerozbité taniere. Dokedy? Hm. Dojedám, zahadzujem, umývam, presúvam sa pod sprchu, púšťam si horúcu vodu a uvoľňujem stuhnuté svaly, navodzujem pokoj mysle, vypínam. Osuším sa, prezlečiem do pyžama, umyjem si zuby, odlíčim pleť a prechádzam do spálne. Cestou sa pristavím pri mojom chlapovi, na pery mu dávam automatický bozk, opakovaný každý večer, každé ráno a niekoľkokrát denne, na privítanie, na rozlúčku, len tak. Nechávam ho s prianím dobrej noci sedieť pred kriminálkou a padám rovno do voňavých perín. A sníva sa mi o Martinovi. !!!