I. časť

Toho roku prišla taká suchá jar, akú ani starí ľudia v meste nepamätali. Studený vietor zaháňal snehové jazyky z polí a ostré, nehrejúce slnko do nich vypaľovalo pukliny. Ženy sa ešte vždy chúlili do vlniakov a chlapi večer čo večer striasali prach z čižiem. A pri každej pobožnosti sa spoločne s dekanom Urbanom modlili, aby sa nebo zatiahlo, dažďom naplnilo popraskanú zem a odvrátilo z tohto kraja biedu, neúrodu a hlad. Nebesá neodpovedali na prosby. Naďalej ich ráno budilo jasné slnko a večer za nimi zatváral dvere suchý vietor. Nikto sa nečudoval, keď sa rozchýrilo, že sucho je Boží trest za bosoráctvo bielej Alžbety. Z kostola vyšla správa po večernej omši a skôr ako si rodiny posadali za stoly k večeri, obletela celé mesto. Len Klásičkin dom obišla. Nikto ju nevaroval. Načo. Našiel sa vinník a čím skôr ho potrestajú, tým skôr sa nebo uspokojí a požehná mestu úrodný rok. Aby boháči mali plné komory a truhlice. Aby remeselníci mali prácu a každý deň jedlo na stole. Aby bedárom mal kto dať almužnu, ak prejavia svetu pokoru a poníženie.

Mária Klásiková v ten podvečer vzala z komory trochu z posledných krúp a navarila riedku kašu pre seba a dve dcéry. Rozotrela ju po miskách tak, aby sa aj niečo zjedlo, aj niečo ostalo na druhý deň. Čo potom vloží do hrnca, nevedela. Bola čipkárka. Staršia dcéra Alžbeta šila a zdobila najkrajšie čepce v meste. Žiadna nevesta sa nevydávala, ak nemala aspoň dva od nej. Mladšia Kristína bola vyšívačka obrusov, košieľ a perín do výbav. To bolo jediné, čo mali. Šikovné prsty. Nijaký statok, pole. Muž bol garbiar a kožušník. Umrel na suchoty, keď boli dievčatá malé. Mária sa už nevydala. Bola hrdá, ostala sama a trápila sa s mužovým remeslom, kým neuznala, že už nevládze. Rozpredala, čo mohla, ba aj polovicu domu, a odložila dcéram. Vedela, že ako vdova bez majetku by bez dobrého vena nevydala ani jednu, hoci boli pekné ako lúčne kvety. A chcela ich dobre vydať. Oj, ako dobre. Žili z toho, čo popredala po rodinách a na jarmokoch. Chlapcovi od bedárov dala každé ráno trochu zajesť, aby jej odtiahol káru s tovarom na trhovisko. Chodila naň sama. Keď zmizol sneh, zo dva razy vzala aj Alžbetu. Schovávala jej krásu pred svetom. Tej jari však dovŕšila sedemnásť a bolo načase ukázať mešťanom, že má dcéru na vydaj. Len dva razy ju vzala so sebou a pytač sa ukázal. Sám gazda z Dolian sa ohlásil, že by Alžbetu chcel pre syna Jána. Mladý bol bitkár, ale nejeden taký už skrotol pri žene. A kto by neskrotol pri takom anjelovi, ako bola jej Alžbeta. Bola taká dobrá, až sa Mária tej dobroty zavše bála. Narýchlo sa dohodli, že po siatí budú ohlášky a po žatve sobáš. Alžbete pri tej správe len zrumeneli líca a hlbšie sa sklonila nad čepiec, ktorý obšívala drobnou čipkou. Keď príde čas, aj Kristíne nájde dobrého ženícha. Za hocikoho ju nedá. Tvrdé srdce jej zmäklo pri pomyslení na dcérino šťastie. Po dlhom čase sa usmiala, keď na stôl kládla misky s kašou. Všetky tri zopli ruky ku krátkej večernej modlitbe a ani netušili, že to krehké šťastie, ktoré sa im ešte ani neusadilo v dome, ho už opustilo. Na dlhý čas. Veľmi dlhý. Preto sa Mária nemohla spamätať ešte dlhú chvíľu po tom, ako jej do domu vtrhli mestskí strážnici, obvinili Alžbetu z bosoráctva a odviedli ju. Ani nehlesla, keď jej zväzovali ruky, len bledá tvár jej ešte väčšmi zbelela a oči plné údivu, bolesti a prosby o pomoc uprela na matku. Mária cítila, akoby jej umieralo srdce. Neoslobodili ešte nikoho, kto bol obvinený z bosoráctva. Jej Alžbetu, ktorej vysnívala nový život, umučia na smrť a potom upália. A ju s Kristínou vyženú z mesta. Prudko vstala od stola a udrela doň oboma rukami. „Modli sa za svoju sestru,“ prikázala príkro Kristíne, „ja idem za dekanom.“ Vonku sa jej do chrbta oprel studený vietor a v hustnúcej tme sa rozbehla do kostola. Utekala bez dychu a nevnímala zimu ani tmu, ba ani pohľady susedov prepaľujúce obloky a brány. Z celej sily zabúchala na kostolné vráta a neprestala, kým kostolník neotvoril. „Rušíš dekana pri večernom rozjímaní, nešťastnica,“ namrzene jej povedal cez škáru vo dverách. Nedbala naňho, oboma rukami sa do nich zaprela, odstrčila kostolníka a vbehla dnu. Dekan vstal spred oltára a ona sa mu vrhla k nohám. Ani nevládala povedať, prečo prišla, len plakala a udierala rukami o zem. „Viem, prečo si tu, vdova Klásiková,“ zastavil ju dekan a odstúpil od nej, „dostalo sa mi do rúk obvinenie tvojej dcéry.“ „Ale ona je nevinná!“ zvolala. „Upokoj sa. Satan na seba zavše vezme podobu najväčšej nevinnosti, aby nás zviedol na cestu hriechu,“ povedal mierne a zopäl ruky na hrudi. „Som predsa jej matka. Kto by mal vedieť lepšie ako ja, že je bez viny…“ „Nerúhaj sa. Nikto nevie všetko, len Boh. A on vo svojej veľkosti a láskavosti rozhodne o vine alebo nevine tvojej dcéry.“ „Toľko som sa natrápila, kým som vychovala svoje dcéry. Ani som sa nevydala, aby som nepošpinila pamiatku ich otca. Žila som len pre ne, pre ich dobro, v pokore, kresťanskej cnosti, a teraz… dám všetko, všetko veno, čo sme s nebohým mužom odložili dcére, je to veľa peňazí, všetko venujem kostolu, len mi ju pomôžte zachrániť,“ rozplakala sa ešte väčšmi a, rukami si obopínajúc hlavu, knísala sa z boka na bok. „Požehnám ti, dcéra,“ položil jej dekan ruku na hlavu, počkal, kým sa prestane knísať, a pokračoval: „Neboj sa, Boh je s nami. My sme len veční pútnici a mnohí z nás musia prekonať veľa bolesti a prekážok, kým si nájdu tú pravú cestu k nášmu nebeskému otcovi. Si bohabojná žena. Moja prítomnosť pri vypočúvaní tvojej dcéry nech ti je zárukou, že sa jej nestane nič, čo by si nezaslúžila od svetského či cirkevného súdu. A teraz choď v mene Božom a pros všemohúceho o milosrdenstvo.“ Mária sa vytackala z kostola. Dekanove slová jej nepriniesli útechu. Potme pomaly, klátivo kráčala hore úzkou cestou, okolo ktorej redli domy, až tam napokon stál jediný, osamotený a ponurý. Katov dom, v ktorého pivnici bol žalár aj mučiareň. Ten hrôzostrašný dom, stojaci sám pri hradbách mesta, mal žlté steny, všetky malé obloky zamrežované a veľké dubové vráta okované dvoma zámkami a závorou. Dlho tam stála a nenávistne na ne pozerala. Boli ako rozďavené ústa, ktoré práve zhltli posledný kúsok. Jej Alžbetu. Na toto príšerné miesto by sa bála vkročiť aj cez deň, ale teraz, hoci bola noc, nevládala sa odtiaľ pohnúť. Tak tam len stála a zopla ruky k modlitbe, ktorá trvala veľmi dlho. Spomenula si aj na nebohú Annu Nedovú. Pred očami jej vzbĺkli plamene, ktoré v nekonečnom trápení zhltli živé telo úbožiačky. Aj ju niekto obvinil z bosoráctva. Dodnes nikto nevedel, prečo musela odísť zo sveta takou strašnou smrťou. Najprv ju týždeň mučili, a keď pološialená všetko priznala v nádeji, že sa skončí to peklo, upálili ju. A ľudia na námestí kričali: „Nech zhorí, dobre jej tak, bosorke!“ Aj ona, Mária, tam vtedy bola, aj ona kričala a nemala s Annou zľutovanie. Teraz naisto vedela, že jej dcéry sa nikto nezastane, hoci nikomu neublížila ani slovom, ani skutkom. Aj ju budú vypočúvať a ona sa neprizná, veď jej duša je čistá. Budú ju korbáčovať a ona sa neprizná, veď nevie klamať. Budú na nej páliť železo a ona sa neprizná. Ktovie, čo všetko s ňou budú robiť, a ona sa neprizná, a tak ju upália. Máriino srdce premkla ľadová istota, že prišla o dcéru. Pán Boh ju nevyslyšal. A tak tam stála, stuhnutá a premrznutá, kým ju nenašla Kristína a neodviedla domov. Modlili sa za stolom s nedotknutou kašou celú noc. Keď Kristíne nadránom od únavy klesla hlava na stôl, Mária akoby čakala len na to, potichu vstala a vyšla von. Bola ešte tma a ona sa vrátila pred katov dom. Pokľakla na zem a pokračovala v modlitbe. Nevšímala si ľudí, ktorí sa začali trúsiť okolo, ukazovať na ňu a šepkať strašné slová o jej dcére. Len sa modlila so zavretými očami, akoby verila, že keď ich otvorí, zaženie včerajší deň a všetko bude ako predtým. Vlastne sa už ani nemodlila. Len donekonečna opakovala: „Pane Bože, pomôž, ešte je čas. Urob zázrak. Ešte vždy je čas.“

Mestský kat Gregor Moch prevzal svoje remeslo po otcovi, ako aj on po svojom. Nečisté remeslo, ale bol majster kat, odsekol prst, ruku či odťal hlavu, ani nemihol okom. Rany po jeho meči a sekere boli rovné a čisté. Zlodejom sa dobre hojili kýpte a odsúdenci na smrť si ju ani nestačili uvedomiť. Priečilo sa mu týrať ľudí a mámiť z nich priznania o niečom, čo možno urobili, a možno ani nie. Priečil sa mu pohľad na zmučených nešťastníkov, nech ich vina bola akákoľvek. Posledné roky bol málokedy pri vypočúvaní a užití útrpného práva. Mal na to dvoch pomocníkov. Len občas stál v pozadí, v šere mučiarne a prikazoval im, čo majú robiť. Chýr o kráse bielej Alžbety preletel mestom len nedávno. Nikdy ju nevidel. Chcel ju vidieť skôr, ako ju jeho pomocníci zmrzačia. Preto zavčas ráno opustil svoj domec pod lesom a chodníkom vyšiel k mestu. Prešiel starou bránkou v hradbách, cez ktorú už nechodil nikto, len on. Aj kľúč od nej mal iba on a radní páni. Skôr ako vošiel dnu, na okamih zastal a obzrel sa, keď si všimol nešťastnú Klásičku aj zopár zvedavcov stojacich obďaleč. Nemal vo zvyku obzerať sa po ľuďoch, nedojímalo ho ich nešťastie či pobúrenie a nevedel, prečo to teraz urobil. Ale trvalo len chvíľu, kým opäť vykročil. Prišiel práve včas, lebo z hĺbky pivnice začul tichý dievčenský plač a hlas dekana Urbana odriekajúci modlitbu. Rýchlo sa prezliekol do čiernych nohavíc a košele, v ruke chvíľu podržal červenú kapucňu a odhodil ju na stôl. Na popravisku si ňou musel zakrývať tvár, aby podľa starého zákona nikto z prítomných nespoznal osobu vykonávajúcu trest smrti. Bolo mu to smiešne. Aj tak ho všetci poznali. Kto iný by to robil, ak nie mestský kat? Tu v žalári pod jeho domom to bolo na jeho rozhodnutí. A tak si len pevnejšie zviazal vlasy koženou šnúrkou a po tmavých schodoch zišiel do žalára. Chodbou sa pobral k cele, odkiaľ počul hlasy. Spoza mreží pozrel na bielu Alžbetu. Kľačala na zemi obrátená tvárou k múru, ruky mala zopnuté na prsiach a na nich okovy na dlhých reťaziach. Keď vošiel cez škrípajúcu mrežu, všetci k nemu obrátili tvár. Aj ona. Uprela naňho vystrašený a zúfalý pohľad, utopený v slzách. V duchu sa uškrnul. Jej pohľad bol plný prosby o súcit a milosrdenstvo a uprela ho práve naňho. Naňho, ktorý jej má spôsobiť čo najväčšiu bolesť, aby jej odomkla ústa. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku, zdvihol zo zeme a začal robiť a hovoriť to, čo musel, kým ju nezačnú vypočúvať. Ako ju držal, v dlani sa mu rozlieval zvláštny pocit, hoci sa triasla od hrôzy a strachu. „Som mestský kat a toto sú moji pomocníci,“ vyslovil napokon. Potom ju obrátil k hrubému stolu, kde boli rozložené mučiace nástroje, ukázal na ne rukou a pokračoval: „Nedaj dôvod, aby bolo nimi tvoje telo trápené a trýznené.“ Obrátil ju naspäť k stene, a aj keď ju pustil, stále v dlani cítil sladkú hebkosť. Potriasol ňou, aby sa zbavil toho pocitu, ustúpil dozadu a ľavou rukou kývol pomocníkom. Pravou, ktorou sa dotýkal Alžbety, to nedokázal. Jeden jej roztrhol šaty na chrbte a zvuk praskajúcej látky naplnil celý žalár. Prvý úder korbáčom jej rozťal čierne, už roztrhané šaty na franforce, spomedzi ktorých presvitlo biele plátno košieľky a ukázali sa prvé kvapky krvi. Aj prvý výkrik bol bolestne nesmelý. Druhý úder korbáčom jej rozťal bielu košeľu a rozpili sa do nej krvavé pásy. Druhý výkrik bol už beznádejný ako piskot vtáčaťa medzi jastrabmi. Reťaze zarinčali, keď sa v pálčivej bolesti pritisla k múru a zúfalo sa rozplakala. Pred tretím úderom ostala pomocníkova ruka s korbáčom napriahnutá vo vzduchu. Gregor ju zadržal a vytrhol mu korbáč. „Odíďte, ja sám,“ prikázal duto obom a začudoval sa svojmu hlasu. Tak málokedy rozprával pred ľuďmi, že ho vlastný hlas zakaždým prekvapil. Pomocníci s úškrnom poslúchli. Museli poslúchnuť a odísť, keď majster kat prikázal. Gregor stískal v ruke korbáč z tuho spletených kožených pásov a bolestivo si ich zarýval do pravej dlane, ale ani bolesť z nej nevyhnala slastné chvenie. Keď na chodbe dozneli kroky pomocníkov, odhodil ho do kúta a uprene hľadel na krv tečúcu Alžbete po chrbte a vpíjajúcu sa do šiat a na nežnú šiju pod vencom plavých vlasov, nakláňajúcu sa v plači nabok. „Prečo si to urobil, majster kat, predsa to nemáš vo zvyku?“ ozval sa dekan. „Ale mám právo o tom rozhodnúť a rozhodol som,“ odvetil Gregor prudko. „Ešte sme len začali. Nič nepriznala,“ pokračoval dekan a oprel sa o vysoké operadlo stolice, ktorú mu pomocníci priniesli, aby nemusel dlhé hodiny vypočúvania stáť. Gregor chcel ešte raz vidieť Alžbete do tváre. Prikázal jej vstať a rukou jej pootočil tvár k sebe. Len okamih sa mu vydržala pozerať do očí. Odvrátila sa od neho. V pohľade už nemala prosbu, iba odovzdanosť, zúfalstvo a bolesť. „Tak čo chceš robiť, majster kat?“ súril ho dekan. Čo vlastne chce robiť? Úporne rozmýšľal, ako jej veľmi neublížiť a rýchlo ju zbaviť trápenia. Sám nevedel, čo mu viedlo ruky, ktorými jej ešte väčšmi roztrhol šaty a obnažil biele plece. Pri pohľade na jej nehu a čistotu sa mu v slabinách rozhorel oheň, na ktorého páľavu už dávno chcel zabudnúť. Túžba, ktorú pocítil, mu kládla slová do úst. „Oheň,“ povedal nahlas, a až keď sám seba počul, uvedomil si, čo chce urobiť. „Rozpálené železo. Pri tom sa každá priznala.“ Vytiahol z pahreby kutáč, fúkol na oranžový hrot a chvíľu čakal, kým nesčernie. Dekan ani nestačil zopakovať otázku, akými čarami sa zapodievala, a Alžbeta sa ani nestačila pripraviť na bolesť, čo ju čakala. Gregor ju jednou rukou pritlačil o múr a druhou jej na plece priložil rozpálené železo. Srdcervúco vykríkla, a skôr, ako ho odtiahol, omdlela. Odtiahol aj ruku, ktorou ju pritláčal o múr, a dievčina sa bezvládne zošuchla po stene a ostala visieť v reťaziach. Keď Mária vonku počula ten hrozný výkrik, hodila sa na dvere žalára a búchala do nich päsťami. Strážnici vyšli von, odsotili ju a pohrozili jej, že ju vyvedú za mesto, ak neprestane. Ale ona od zúfalstva nič nepočula, len jej v hlave ustavične znel bolestný výkrik dcéry. Nemohla sa upokojiť, nemohla len ticho stáť a čakať, kým ju umučia. Strážnici ju museli odvliecť dolu cestou na námestie. Až tam prestala od vysilenia kričať a vzpierať sa im. Strašná bolesť ju obrala o všetku silu, a keď ju strážnici sotili na zem, dlho trvalo, kým sa postavila a ako tieň sa vliekla za nimi naspäť k žaláru.

Gregor Alžbete neurobil veľkú ranu. Odtiahol železo, len čo jej prepálilo kožu. Ale aj tak mal pocit, že mu zastalo srdce a nikdy na ten výkrik nezabudne. Využil chvíľu, kým sa strážnici vonku dohadovali s Klásičkou, rozohnal sa a z celej sily hodil kutáč do malého okienka tesne pod stropom, až sa drevená okenica rozletela na kúsky. Dekan vedel, že kat je mocný muž, ale zľakol sa jeho sily, keď ju videl tak blízko seba. S obavou sledoval, ako si Gregor vytiahol koženú šnúrku z vlasov a potriasol hlavou. S vlasmi v tvári sa obrátil k dekanovi, pozrel mu priamo do očí a povedal: „Na vlastné oči ste videli, ako po mučení druhého stupňa satan opustil jej telo. A je mi jedno, aký rozsudok bude vynesený, chcem ju. Chcem ju presne takúto, akú ju teraz zanechávam.“ Dekan hodnú chvíľu premýšľal. Potom vstal, pristúpil ku Gregorovi a s tvárou blčiacou od rozhorčenia sa rozkričal. Po katovej trúfalosti z neho opadol strach. „V tvojich slovách cítim posmech zo mňa, z tribunálu a vari i z cirkvi svätej. Ty by si tu mal visieť v reťaziach namiesto nej. Ako sa opovažuješ brať právo do svojich rúk! Nepriznala sa. Satan jej zamkol ústa. Ani o milosť neprosila. Ani mňa, ani všemohúceho.“ „Ale všemohúci dopustil, aby som sa to opovážil,“ prerušil ho Gregor a roztiahol ruky, „pozrite, netresce ma… mlčí… nemieša sa medzi nás.“ Hovoril ticho a pomaly, aby mal dekan čas uvedomiť si jeho žiadosť. „Vždy som tušil, že si čudák. Nepatríš medzi ľudí. Aj tebe jediným pohľadom počarila ako mladému z Dolian? A to mám pripustiť, že nie je bosorka?“ „Nemusí nikomu počarovať. Bola stvorená ako pekná žena, aby potešila oko každého muža.“ „Moje nie. Ja vidím len jej dušu,“ ohradil sa pobúrene dekan. „Vy predsa nie ste obyčajný muž, ste duchovný. Slovom, chcem ju.“ „Nemáš najmenšie právo žiadať… nemáš nijaké právo…“ „Možno nemám,“ prerušil ho Gregor príkro, lebo počul, ako sa strážnici vracajú, „ale tieto múry skrývajú veľa tajomstiev, o ktorých vieme len my dvaja. Koľkokrát ste ukryli obvinených v kostole ešte pred vypočúvaním a vyhlásili, že sú pod Božou ochranou? Koľkí unikli pred mojou sekerou schovaní v kláštoroch. Koľkí boli z tohto žalára tajne vyvedení za mesto? Koľkí si trest odčinili púťou do svätého mesta? A ja som bol vždy zaviazaný mlčaním. Pche, tajomstvá. O jedno viac či menej,“ vyrážal zo seba tiché slová, aby nedoľahli k nepovolaným ušiam, a zároveň rýchlo, aby posúrili dekana k rozhodnutiu. „Nikdy by som si nepomyslel, že práve ty si dovolíš súdiť ma,“ zdvihol dekan k nemu dlane. „Nikdy som nikoho nesúdil. Viem, kde je moje miesto. Ja len… prosím o ňu,“ dodal pokornejšie a kývol hlavou smerom k Alžbete. Dekan spozornel a zmĺkol. Dusil ho hnev k tomuto veľkému a vždy zachmúrenému mužovi. Klásička ho prosila o milosť pre dcéru. Aj peniaze sľúbila. Mohol by jej vyhovieť, ale nebude horší trest byť katovkou ako smrť? Musí si to premyslieť, aby svojím rozhodnutím uspokojil mešťanov, a aj s Machom ostal zadobre. Má pravdu. V pivnici neprívetivého domu uložili zopár tajomstiev. Možno mu niektoré ťažia dušu ako hriechy, ale vždy sa kajal za ich odpustenie. Život zasvätil Bohu a každý skutok vykonal vo viere. Teraz sa má dopustiť klamstva, aby uspokojil katove túžby? Ako sa mu bridia tie úbohé, nízke ľudské pudy. Možno sa aj Helena Gurová dopustila klamstva z vášne. Jano z Dolian ju odvrhol, keď sa zaľúbil do bielej Alžbety. Právom bola rozhorčená, keď Alžbetu udávala. Možno sa klamstva dopustila ona, možno všetci, možno nikto. Ako má rozhodnúť, aby sa klamstva nedopustil aj on? Človek vo svojej malosti nie je schopný postrehnúť, kde je pravda. Musí mať čas na rozmýšľanie a Boha prosiť o znamenie. Týždeň. Ak sa nebo dovtedy zatiahne, bude to dobré znamenie, že Boh si zakrýva oči pred jeho klamstvom. Až sa zľakol, ako sám seba rýchlo presvedčil a našiel si zámienku, ako Mochovi aj vyhovieť, aj nepochybiť. „Nuž dobre, Gregor Moch,“ povedal napokon, „ak by sme Alžbetu Klásikovú uznali nespravodlivo vinnou, jej smrť by padla na naše hlavy. Ak by sme ju uznali nevinnou, naveky by ostala v hanbe. A pekná, nevydatá žena uvrhnutá do hanby je pre mesto horšia ako mor. O týždeň ju predvedieme pred tribunál. Ak mi dá Boh znamenie, vyženieme ju z mesta a potupne vyvezieme na krížne cesty. Dovtedy sa jej nikto nedotkne, nepostará sa o ňu a ani ju neuteší, ale ani neublíži. A po týždni uvidíš, čej vôli bude Boh naklonený. Zariaď sa, ako uvážiš.“ Dekan sa odvrátil od Gregora a kývol na strážnikov. Jeden ostal stáť pred celou, druhý vzal stolec a nasledoval ho tmavou chodbou von a potom pomaly dolu ku kostolu. Mária nenašla v sebe silu zastať mu cestu a spýtať sa na dcéru. Stále sa nemohla spamätať z hrôzy, ktorú pocítila po Alžbetinom výkriku. Bol len jediný. Priznala sa? Čo je s ňou? Všetko trvalo nezvyčajne krátko. Bála sa dekana opýtať. Bála sa, že sa jej nádeje rozplynú. Ešte vždy verila, že sa stane zázrak.