Kde vety žijú svoj vlastný život
Soňa B. Karvayová | 12.4.2007, www.t-station.sk
Úryvok z recenzie
Keď sa mi do rúk dostala Dušekova najnovšia knižka Zima na ruky, s podtitulom Románik, potešila som sa. A hneď som sa aj zľakla. Ak sa dá vypiť za šáločku lahodného čaju, bude lahodný, aj keď ho bude za plný hrniec? Bude sa dať ešte vychutnávať, alebo sa v nej budem topiť?
Strach sa stratil už na druhej stránke. Dušek si ma znovu získal a ja som nevedela prestať, až kým som knižku nedočítala do konca. Na jeden veľký nádych, chvíľku smutná, chvíľku veselá, chvíľku s hlavou v oblakoch, knižka sa číta vlastne sama. Postavy akoby som už dávno poznala. Trochu popletenú mamu so zmyslom pre humor. Veľkého brata Paja, menšieho brata Matejka a ich nezbedami prevoňané detstvo. Návšteva Piešťan, mesta detstva, farebná a nostalgická, poznamenaná nedávnou smrťou brata Matejka, stretnutie s dávnou kamarátkou Tamarou, to všetko núti Paja vracať sa do mladosti, zapisovať si spomienky, polemizovať sám so sebou. Začínajúci vzťah s bratovou dávnou láskou nakoniec pomôže zahojiť otvorenú ranu, ktorá po bratovej smrti nutne v Pajovi zostala. A to všetko opísané takými vetami, ktoré vo mne vyvolávajú potrebu nechať knižku otvorenú, aby vety mohli voľne prúdiť po byte, priliepať sa na steny, povievať záclonou, omočiť sa v pohári s vodou, odpovedať vtákom za oknom.
ZIMA NA RUKY
(Alexander Halvoník),
Knižná revue
Dušan Dušek: Zima na ruky (ukážka)
knihy.sme.sk
Nikdy vopred neviem,akú knižku napíšem
(Katarína Kucbelová),
knihy.sme.sk