"Two up bola hazardná hra austrálskych zlatokopov. Do vzduchu sa vyhadzovali dve mince a prijímali stávky, či padnú dve hlavy, dva orly alebo ich kombinácia. Väčšina stávok, ktoré uzatvárajú autori tejto knihy, pripomína spomínanú hru. Ťažko povedať, kto bol pôvodným iniciátorom myšlienky tohto projektu. Je síce pravda, že Fedor Gál má s podobným písaním už skúsenosti: v minulosti vydal knihu podobných rozhovorov s Petrom Zajacom a Michalom Ačom. Ibaže táto knižka sa od predošlých predsa len v niečom zásadne odlišuje. Nielen v tom, že na začiatku bola údajne nevinná poznámka Eugena Gindla o negatívnej úlohe západného kolonializmu na svetové dejiny počas ich spoločnej cesty do Indie, vďaka ktorej sa pohádal so svojím najlepším priateľom Fedorom Gálom už v lietadle. No najmä v tom, že kým predchádzajúce dialógy Fedora Gála sa nesú v znamení vzájomného ideologického porozumenia, v 39 mailoch s Eugenom Gindlom sa nezhodli prakticky na ničom a ich diagnóza stavu sveta je tak zarážajúco odlišná, až si človek nepoznajúci pevnosť ich vzťahu musí položiť otázku, čo vlastne ešte drží pokope toto priateľstvo. Na druhej strane, kým v knihe rozhovorov s Petrom Zajacom 1+1 to bol jednoznačne Fedor Gál, ktorý intelektuálne ťahal celý dialóg, poznajúc úctyhodný kritický rádius tohto autora dnes musí šokovať, akú povrchnú pózu zaujal tentoraz.
Kniha Two up v podstate nie je dialógom, ale paralelnými monológmi. Tento fakt Eugen Gindl svojmu partnerovi na viacerých miestach aj vyčíta. Kým on zavalil svojho priateľa obrovským množstvom argumentov, vychrlil na neho horu údajov a čísel, Fedor Gál jeho poznámky a otázky nielenže často ignoroval, ale dokonca nezmyselne menil tému neraz aj úplne od veci. Chýba tu nielen vzájomné porozumenie, ale aj zrozumiteľnosť takéhoto správania. Poctivý intelektuálny dialóg môže totiž prebehnúť iba za predpokladu, že jeho účastníci príjmu ako východisko rovnaký referenčný systém. Potom si však takáto diskusia vyžaduje doslova krutú askézu. Pretože ak je diskusia vedená správne, teda podľa pravidiel logickej analýzy, ak všetci berú do úvahy iba samotnú skutočnosť a nesledujú iný záujem ako záujem faktu, potom by niekto musel zmeniť svoj názor a priznať, že sa mýlil. Poctivá diskusia teda predstavuje na jednej i druhej strane určité riziko, lebo jeden z jej účastníkov sa mýli. Takýto dialóg by mal logicky vyústiť do priznania omylu. To však nie je možné pri takom nastavení diskusie, aká panuje v knižke Fedora Gála a Eugena Gindla.
V prvom rade obaja autori na krste knihy priznali, že mailovú korešpondenciu si vymieňali s vedomím, že ju raz budú pravdepodobne publikovať. To, prirodzene, determinuje charakter dialógu. Na druhej strane treba priznať, že konečný nápad sa zrodil spontánne, čo znamená, že obaja autori sa dohodli na nezasahovaní do konečnej podoby textu. Okrem drobných štylistických úprav a vyškrtnutí niekoľkých výrazov autenticky ponechali všetko v pôvodnom stave, vrátane vulgarizmov. Vznikla tak veľmi šťavnatá knižka, vďaka ktorej niektorí ľudia nebudú pokojne spávať. Posledná publikácia Fedora Gála napríklad spôsobila, že Peter Zajac a Martin Bútora sa dodnes nerozprávajú. V tejto knihe sa najmä Eugen Gindl vyjadruje veľmi otvorene a pomerne nevyberavo na adresu niektorých mediálnych celebrít, osobitne Štefana Hríba, Iva Samsona, Františka Šebeja či Pavla Demeša. Z faktografického hľadiska sú informačne neporovnateľne bohatšie Gindlove repliky, ktoré pre zasvätených ľudí síce neprinášajú nejaké prekvapujúce či objavné skutočnosti, no sú sviežim zhrnutím všetkých relevantných titulov o alternatívnych možnostiach súčasného vývoja. Gindl sa opiera o všetky relevantné zdroje vrátane Stiglitza, Chomského, Wallersteina, Graya, Kortena, Reicha, Hendersonovej, Chossudovského, Kellera, Hertzovej, čo je obzvlášť dôležité, lebo na rozdiel od sterilných ideológov súčasnej ľavice ako sú Giddens alebo Habermas vidí problémy komplexne a nešermuje tradičnými sociálnodemokratickými floskulami. Pre čitateľov Slova bude akiste zaujímavé, že Eugen Gindl sa na viacerých miestach odvoláva na články z tohto týždenníka.
Tento autor (ktorého vzhľadom na jeho minulosť nemôže nikto obviniť z nostalgie za bývalým režimom) formuluje mnohé názory prekvapujúco otvorene. Odmieta nazývať Fidela Castra najväčším gaunerom, vášnivo obhajuje Che Guevaru, netají sympatie k Hugovi Chávezovi, oceňuje rozvoj Číny. Aj keď musím priznať, že pri čítaní niektorých pasáží vo vani som sa skoro utopil, fakt je, že práve tento typ ľudí s otvoreným a nezaťaženým myslením je potrebný na kvalitatívnu zmenu smerom k spravodlivej a udržateľnej spoločnosti. Píšem o tom už niekoľko rokov a nemôžem uveriť, ako ťažko sa rodia ľudia zanietení pre humánnejšiu spoločnosť bez ideologických predsudkov, bez strachu formulovať veci presne a bez zbytočných ornamentov neoliberálneho newspeaku.
Kniha je cenná najmä v tom, že odkrýva dva nezmieriteľné svety, ktoré vychádzajú z absolútne až šokujúco odlišných paradigiem či hodnôt. Odkrýva novú, doteraz viac-menej ignorovanú podobu vyostreného sociálneho a ideologického konfliktu, ktorá už dávno neprebieha v primitívnych ľavo-pravých súradniciach. A núti jasnejšie si uvedomiť nezlučiteľnosť oboch filozofií. Tak Fedor Gál, ako aj Eugen Gindl sa nehrajú na marketingových analytikov, ktorí všetkému rozumejú, ani na politických spasiteľov, bez ktorých by nikto na nič neprišiel. Zostávajú intelektuálne skeptickí, skromní, a preto presvedčiví. Je to kniha, ktorá sa zrodila z hnevu a nespokojnosti. Pri ňom aj ostáva. Pri uvedomení si, o čo sa tu hrá." Slovo č.20/2006, O KULTÚRE / Eduard Chmelár
Dvaja belosi o belochoch
(Tomáš Gális),
Impulz
TWO UP
(Eduard Chmelár),
Knižná revue
