Reedícia sci-fi románu Nula kelvinov sleduje dve súvisiace dejové línie – jedna sa venuje Davidovi, ktorý starne dvakrát pomalšie a kvôli svojej odlišnosti sa so svojou matkou neustále sťahujú, druhá tímu vedcov-ochrancov, ktorí sa snažia o znovuzrodenie geniálneho fyzika, ktorý poškodil časopriestor a ako jediný ho dokáže napraviť. Samozrejme, v určitom momente sa linky pretnú.
Autorka je vedecká pracovníčka a v knihe spája poznatky z fyziky a molekulárnej biológie s príbehom o neľahkom dospievaní, vnútornej frustrácii, cestovaní v čase a génových manipuláciách. Dáva si záležať na kauzalite a precíznosti, čo síce miestami zanecháva dojem rozvláčnosti, umelého naťahovania a odďaľovania odhalení, koncept je však originálny a fascinujúci, dej premyslený, jednotlivé prvky do seba zapadajú a všetky otázky sú zodpovedané, nechýbajú nečakané zvraty a detailné odborné vysvetlenia a teórie, hoci niekedy na úkor akcie. Román sa viac ako na akciou presýtený dej zameriava na objasnenie súvislostí, filozofické otázky a vedu, vyrovnávanie sa časopriestoru so vznikom alternatívnych budúcností a naprávanie chýb a ich následkov vyžadujúce návrat do minulosti.
Pútavé, po emotívnej a vedeckej stránke vyvážené čítanie nielen pre fanúšikov sci-fi.

„Nevieš si predstaviť, koľko ľudí by chcelo byť na tvojom mieste, David. Verím, že raz to oceníš, ale potom už bude neskoro.“

Moje zoznámenie s tvorbou slovenskej autorky Jany Plauchovej, ktorej kniha Nula Kelvinov vyšla v roku 2012. Medzitým už došlo k novému vydaniu (2022), ja som si vystačil s pôvodnou verziou z knižnice…

Čo k tomu povedať? Nie som nejaký prívrženec, tobôž nie fanatik do sci-fi, takže s týmto žánrom mám pramalé skúsenosti, ale niekedy neodolám a vydám sa na cestu časom. David Settle, hlavný hrdina, totiž v roku 2057 vynašiel stroj času a vydal sa do minulosti, do roku 1970.

Čítam samé chvály na autorku, na tento príbeh. Zrejme budem jeden z mála výnimiek, ktorým táto kniha nesadla. Predovšetkým jej dĺžka (570 strán) je doslova ubíjajúca a priznám sa, že som sa nevedel dočkať konca a poslednú stovku strán som čítal tri dni. Vlastne mi bolo úplne jedno, ako to celé skončí. Už som to chcel aj vzdať, ale povedal som si, že to dotiahnem do konca, pretože nedočítať dve knihy v slede za sebou (Umberto Eco: Meno ruže), tak to som skutočne nechcel. Námet zaujímavý, ale pre mňa príliš málo akcie. Skôr som sa cítil ako v školskej lavici na hodinách matematiky, chémie, fyziky, biológie. Aj tá „skákaná“ v rokoch mi na pohode nepridala…

„Možno budeš žiť dlhšie, oveľa dlhšie ako ktokoľvek pred tebou, David, ale nie si nesmrteľný. A nie si ani nezraniteľný.“

Pre ľudí od fachu zrejme skvelé čítanie, pre mňa, úplného laika v rozboroch DNA a podobne, to bol doslova boj. Nemienim nikomu ťahať medové motúzy popod nos, to by som klamal predovšetkým sám seba. Takže, za mňa - sklamanie.