Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Toto je KNIHA PRE ABSOLÚTNE VŠETKÝCH!
Keď som si túto knihu kúpila, mala som pomerne nízke očakávania - nie som úplne fanúšik takto beletrizovanej korešpondencie, ale mnohé dobré ohlasy ma presvedčili dať knihe šancu. A som veľmi rada, že sa tak stalo, lebo som tým pádom prečítala krásnu, naozaj dojímavú, ale nie presladenú knihu, o ktorej som presvedčená, že sa môže páčiť naozaj všetkým.
Sybil - naša korešpondentka - je vlastne trošku otravná a veľmi všetečná pani, ktorá stále niekomu vypisuje. Najlepšie na tejto knihe v skutočnosti nie sú samotné listy, ale to, čo sa deje medzi nimi a ako nám to autorka len naznačuje: komplikovaná kariérna cesta Sybil, jej vzťah s deťmi, jej dospievanie, manželstvo - všetko čo sa deje medzi listami a medzi ich riadkami vám postupne ukazuje, kto vlastne je Sybil. Absolútne nedokonalá, ale veľmi realistická a zamilovania-sa-hodná hrdinka.
Výborná, výborná kniha a pre mňa jedna z naj prečítaných v tomto roku.
V prvom rade musím povedať, že je mi jasné, že príbeh samotný bude mnohými čitateľmi vnímaný kriticky. Nečudujem sa: hlavná hrdinka totiž pochádza z bohatých, spoločensky vplyvných rodín a medzigeneračné bohatstvo je pre ňu jednoducho fakt - niečo, čo nevníma. Jej život je plný privilégií, no aj keď si ich sama uvedomuje, je zároveň voči ich reálnemu dopadu slepá. Po odchode manžela sa ocitá v situácií, kedy sa cíti absolútne bezradne, no väčšina žien ani zďaleka nemá také záchranné siete ako má Belle.
V niečom je teda veľmi ťažké sa s ňou stotožniť, avšak nebudete si môcť pomôcť, budete jej rozumieť. V niečom je totiž príbeh Belle univerzálny bez ohľadu na to, koľko bohatstva za sebou sama má: Po desiatkach rokov života zrazu zisťuje, že svojho manžela nespoznáva, nerozumie, prečo jej roky klamal, zatajoval veci, prečo sú veci len "jeho" alebo "spoločné". Po rokoch života s niekým, koho považovala za najbližšiu osobu zisťuje, že nepozná jeho, nepozná seba, nevie, aký život má žiť a čo vlastne robiť - všetko je jej cudzie, pretože mu všetko odovzdala.
Belle o tom vynikajúco píše, ste v tejto bolesti s ňou, racionálne dúfate, že to všetko predsa vyrieši, ale ako vždy - nie je to také jednoznačné.
Perfection som si veľmi užila! Je to román (poviedka?) plný v podstate nepochopiteľnej prázdnoty: Hlavné postavy sú veľmi cool, sú expati, pracujú "digitálne", žijú v Berlíne, pričom sami sú z nejakej nepomenovanej južnej krajiny, majú medzinárodných kamarátov alebo skôr známych, čiže všetko je tak, ako mileniálska predstava ideálneho života hovorí. Ale napriek tomu sa im zdá ich život vlastne prázdny: aj keď sú uvedomelí "svetoví občania", ktorým záleží na správnych veciach, sú aj tak trošku odpojení od svojej lokálnej alebo domácej reality.
Celé Perfection sa veľmi dobre čítalo, bolo zaujímavé sa v tom trochu vidieť, nechať sa vlastne príbehom "podpichnúť", pričom to však celé autor píše veľmi sviežo, elegantne a bez satirického podtónu.
Claire Keegan má výnimočný spisovateľský dar, že na až absurdne malom priestore dokáže vyčarovať obrovsky krásny príbeh. To je prípad všetkých jej kníh, no špeciálne Foster na svojich skromných ledva 85 stranách vyrozpráva príbeh o chudobe, strate, smútku, rodine, ale aj šťastí a nových možnostiach. Jediným nedostatkom je, že niekedy si uvedomíte, že tomu písaniu vlastne nestíhate a musíte sa vrátiť späť a prečítať znovu, či sa to NEnapísané ozaj stalo tak, ako ste NEprečítali. Krásne <3
Jediná moja ľútosť spojená s touto knihou je, že som ju nenašla už oveľa oveľa skôr! Bez preháňania, je to totiž jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítala a to je pre mňa - pomerne náročnú čitateľku preferujúcu súčasnú beletriu, dosť prekvapivé.
Táto kniha má však všetko - napätie, vzťahy, nečakané zvraty, prekvapujúce zistenia. Číta sa to ako neuveriteľne napínavý román - triler, no je to reportáž - hrozivá, neuveriteľná, až absurdná.
Ak vás niekedy zaujímal (severo)írsky konflikt, tak toto je presne kniha (THE book), ktorá vám jeho vývoj priblíži, vysvetlí. Nemyslím si, že mu budete rozumieť lepšie (ale to ne-porozumenie je pravdepodobne niečo, čo ako ne-Íri len musíme akceptovať), no budete mať lepší vhľad do kauzality tohto konfliktu a života v ňom a naokolo neho.
V skratke: Excelentný výskum, vynikajúca reportáž, výborné písanie.
Samú ma prekvapuje, že toto píšem, ale táto kniha bude určite jedna z mojich najobľúbenejších, ktoré som prečítala v tomto roku!
Stretáva sa tu totiž veľmi vzácna kombinácia vecí, ktoré čitatelia tak veľmi hľadajú, ale len veľmi zriedka sa to takto dobre v knihe vydarí - toto je román, ktorý je veľmi dobre napísaný, je chytrý, zábavný, číta sa veľmi ľahko, ale pritom vôbec nie je hlúpy. Zachváti vás v ňom taká akurátna dávka nostalgie - vtiahne vás to totiž do začiatkov dospelého života, keď máte ledva 20 rokov, robíte veľa hlúpostí a všetky rozhodnutia sa zdajú byť absolútne dramatické. Jednoducho do obdobia, na ktoré sa spomína s láskou aj zahanbením zároveň. A popri tom celom ste stále zvedaví, čo je vlastne "tá vec" s Rachel a nakoniec je to aj tak určite inak, ako ste čakali! Skvelé!
Len málo autorov vie tak výborne písať o absolútne bežnom až nezaujímavom živote ako Sally Rooney. Možno práve preto sa tak rôznia pohľady na jej knihy - prakticky nič sa v nich totiž nedeje a všetky postavy sú absolútne bežní, niekedy veľmi otravní ľudia. Ani Intermezzo nie je iné - dej tu nepoháňajú nijaké dramatické zvraty, trilerové prekvapenia, ale poháňa to skvelé skvelééé autorkino písanie, výborné vykreslenie postáv, ich emočných stavov, hlúpostí, ktoré sa im dejú v hlavách. Hlavné postavy - Ivan a Peter (áno, majú slovenské korene) sú vlastne úplne bežní chlapci, muži a všetko, čo prežívajú je úplne bežné, obyčajné, ale určite nie jednoduché. V Intermezze sa naozaj ocitnete v akomsi krátkom medziobdobí, kde sa Ivan a Peter (a ďalšie postavy) vyrovnávajú so žiaľom a stratou a čítanie o tom je adekvátne krásne melancholické.
Veľmi dlho som po prečítaní Prophet Song čakala, kým budem vedieť napísať recenziu. Nečakala som totiž, ako veľmi ma táto kniha...zasiahne? Rozloží?
Pred nejakým časom by som si povedala, že príbeh v knihe je naozaj dystopický, ako by bolo predsa možné, aby sa toto všetko udialo v demokratickej spoločnosti, veď predsa na to musia existovať... kontrolné mechanizmy? morálne kompasy? svedomie ľudí? No kvôli udalostiam posledných rokov sa to celé javí ako desivo reálne a príliš aktuálne.
V Prophet Song sa práve ukazuje, že zmena v spoločnosti sa nemusí udiať zo dňa na deň, že to nemusí byť šok. Naopak -môže sa diať pomaly, potichu, ale úplne viditeľne a úplne akceptovane.
Čitateľsky som si knihu veľmi užila, dej neuveriteľne rýchlo plynie a nechcete sa ho pustiť. Je to jednoducho excelentne napísané!
Táto kniha vlastne vôbec nie je krimi, ani triler. Napriek "upútavke" na vraždu, je to skôr príbeh o nerealistických očakávaniach spoločnosti, priateľstve a nachádzaní seba samej. Rika - hlavná postava - popri tom, ako sa snaží kvôli svojej reportáži priblížiť k Manako - obvinenej z 3 vrážd - sa v skutočnosti dozvedá viac o sebe ako o tejto údajnej (?) vrahyni. Manako ju učí užívať si jedlo cez hľadanie zážitkov a Rika sa tak nielenže naučí nájsť správne maslo a uvariť boeuf bourguignon, naučí sa konečne žiť sama so sebou a vyrovnať sa so spomienkami, ktoré ju ťažia.
Nie je to ale úplne hrejivá knižka, toto všetko "milé" sa totiž deje cez manipuláciu od Manako a prakticky všadeprítomný body-shaming. Veeeeľmi zaujímavá knižka, z ktorej mi simultánne ostáva akési spoločenská znechutenie, ale aj chuť na japonskú ryžu s maslom (samozrejme) podľa Manako.
...ale miestami sa zdá, že tá sonda zasahuje na miesta až desivo blízko domova, až príliš známe, príliš povedomé a vlastne.. v nás. Všetko od dedičstva "sovietskej mentality", tradície korupcie, bezútešných sídlisk až po ľudí, ktorí sa vytrvalo snažia spraviť niečo dobré a zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá.
Vedela som, že budem čítať výbornú vojnovú reportáž, tušila som, že knihu nebudem chcieť odložiť napriek tomu, že už nevládzem čítať viac. No nečakala som, že - vo svojej podstate veľmi pragmaticky a bez pátosu podaná reportáž - bude tak citlivo ľudská a bude so mnou vedieť takto zamávať.
