Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilMoje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Kniha mi už nejaký čas mi vylihovala v poličke a tak dozrel čas pozrieť na jej zúbky. A že ich má... lebo sa do mňa zahryzla, zhltla ma a vypľula lepšieho. Opäť som pocítil obdobu vikingského berserského besnenia, v mojom prípade s knihou v ruke.
Prvá kniha ságy Bohatier je luxusnou, epickou, nadupanou fantasy. Je prešpikovaná akciou, pri ktorej sa vykúpete v krvi a ostatných telesných súčastiach. Juraj opäť vymodeloval nádherné postavy, do ktorých sa buď zamilujete, alebo ich chcete skántriť obzvlášť bolestivými tortúrami. Opisy prostredia a vysvetľovačky boli dávkované s rozumom a nerozbíjali knihu na ostrovy rýchlosti a nudy.
Zamýšľam sa nad kvalitou a subjektívnym pocitom z kníh a musím priznať, že toto dielo v pohode kráča plece pri pleci s Eddingsom, či Feistom, nedávno prečítaného Aberrcombieho hravo strčí do vrecka (to bola celkom slušná nuda, druhý diel, na rozdiel od Bohatiera, asi čítať nebudem) a keby tvoril v Nemecku, Amerike, či UK, nepochybujem, že by predaj kníh bol o pár núl vyšší. Skvelú obálku spáchal fantastický Mišo Ivan, knihu zastrešilo moje obľúbené Artis Omnis.
Dávam desať Perúnových sekier, stádo pejkov a truhlicu zlata.
Štandardne špičková detektívka. Dej odsýpal, krásna (no, krásna... smrad, špina a lúpežníci na každom kroku... :) ) dobová atmosféra, perfektne vymodelované postavy, mimoriadne čítavý jazykový štýl. Juraja je mi štandardne ľúto, on sa s príbehom (samozrejme za prispenia celého podporného osadenstva) morduje niekoľko mesiacov a ja ho zjem za dva dni. :) Príbehov zo sveta Š&B&J sa nikdy neprejem!!!
Číst víc
Wishlist plný knih je znakem cílevědomého knihomola! Nebo znakem pomalu píšících autorů (zdravíme George R.R. Martina) :-)
Zhroucený čas od Croucha je geniálna kniha. Je zhmotnením toho, čo od poctivého príbehu očakávam. Dynamický dej, uveriteľné postavy, akciu, originálne nápady. Ale takisto niečo navyše. Čosi, čo sa mi dostane pod kožu, čo ma prinúti na chvíľu knihu odložiť a premietnuť si to celé v hlave, premýšľať, čo to vlastne postava povedala, alebo zažila. To všetko som dostal. Plnými priehrštiami.
Už úvodná premisa príbehu ma nakopla. Čo je to „teraz“? Je to, čo vnímam, cítim, vidím, počujem atď. reálne ak je dokázateľné, že naše zmysly neodrážajú realitu objektívne? Od človeka k človeku fungujú inak, navyše je tu problém s rýchlosťou prenosu vnemu a tak to „teraz“ je v podstate už pár desatín sekundy minulosťou. Tak existuje vlastne súčasný okamih? A čo spomienky? Nakoľko sú reálne? Mnoho ľudí si na tú istú situáciu spomína inak. Tak aká v skutočnosti je realita.
Takto nejako sa rozbieha príbeh, v ktorom sa policajt stretáva so ženou na streche mrakodrapu, ktorá má depresie z neznámej choroby, vďaka ktorej sa jej v mysli objavia falošné spomienky. Poviete si: a čo? Čo je na tom fatálne? Ibaže tie falošné spomienky sú rovnako intenzívne, ako tie pôvodné a ona nevie, ktorý život bol skutočný. To je začiatok veľkolepého sci-fi, v ktorom sú falošné spomienky len úvodom do oveľa precíznejšej zápletky, ktorá síce bola už mnohokrát recyklovaná, ale ja sa jej stále neviem nabažiť. Nebudem prezrádzať o čo ide, ale autor z nej vyžmýkal čo to išlo, išiel úplne až na dreň, otvoril ju ako ranu a vykonal jej skutočne dôkladnú anatómiu. Hrdinovia dostávajú do držky s každým svojim rozhodnutím, nech má akékoľvek dobré pohnútky.
Existuje vôbec osud? A ak áno, dá sa zmeniť? A ak sa dá, aké to bude mať dôsledky? A vlastne mám na to právo? A chcem to? Tak na tieto otázky dostalo moja hladné ja plné priehrštie odpovedí. Až som si krochkal blahom.
Jazyk príbehu je veľmi plastický a dobre čitateľný. Príbeh je logicky komplikovaný, v niektorých fázach možno až neprehľadný, napriek tomu sa v ňom nestratíte. Autor je starostlivý sprievodca, ktorý vie, kedy pritlačiť a aj v pokojnejších pasážach načrtáva hrozby, ktoré vám pošteklia vnútornosti.
Za mňa určite obrovský pozitrónový palec hore. Už pátram po ďalších Crouchových knihách...
Jožo Karika sa zas utrhol a svojou dvojknihou zo mňa vymlátil dušu a zrejme aj trochu zdravého rozumu. Hnus a hrôzu chorých myslí posadnutých temnými démonmi (choré mozgy sa niekedy obhajujú, že ich niekto posadol) na mňa vychrstol plnými kýbľami, v istých fázach dokonca vysokotlakovou hadicou. Inštrukcie zneli čítať v ľubovoľnom poradí, ale ja som sa najskôr rozhodol pre Hlad a tak nejak mi vychádza, že to bolo správne rozhodnutie, pretože sa to šialenstvo tak nejako pekne odkrylo. O čo v Hladosmäde ide? Je to súbor samostatných, ale navzájom poprepájaných poviedok, v ktorých v hlavnej úlohe je nemilosrdne zlo číhajúce v a pod Ružomberkom. Áno, už aj Slovensko má svoje Derry a TO. Jeden by to odbil plecom, ale keďže ide o moje rodné mesto a miesta v knihách dôverne poznám, zrazu mi nie je všetko jedno. Marazmus, atmosféra mesta, jeho stagnácia a apatia je mi známa a naozaj pri porovnaní s okolitými mestami mám pocit, že pod ním drieme čosi nedobré. Niečo, čo z ľudí pomaly vysáva radosť, život a nádej. Motívy poviedok sa často opakujú, čo mi vôbec nevadilo, bol som okamžite pohltený bezmennou temnotou, ktorá má až do konca nepustila. Filozofovanie na konci Smršte má nebavilo, ale tu bolo priam potrebné, a v texte mi sedelo. Knihy som si mrazivo užíval a sú to skutočne hororové klenoty. Dávam desať hnijúcich mŕtvol a päť démonov k tomu.
Číst víc
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Ó, Bože, ďalší depresívny román, tentoraz krimi. Na obálke vytlačená pečiatka "svetový bestseller", takže očakávania boli veľké. Výborné napísané, má to aj predchádzajúce časti (nevadilo) autor je mimoriadne rozhľadený, inteligentný rozprávač, ktorý si s prehľadom buduje príbeh so skvele vytesanými postavami. A tu končí to dobré a začína síra a popol. Francúzsko, to krásne, pokrokové a romantické Francúzsko je tu opísané ako krajina krok od anarchie, deštrukcie a rozkladu. Skorumpované inštitúcie, bezmocní policajti spútavaní politikmi a byrokratmi. Gangy, násilie, násilie a násilie. Ani jedna postava nie je nositeľom nádeje, zločinci argumentujú logicky a vecne a keby im spisovateľ nevyfabuloval jeden chybný krok, skoro by som im aj držal palce. Všetko je tam len zlé a ešte horšie. Žiadna nádej na zlepšenie, žartovanie bežné medzi ľuďmi, ani nejaké ponaučenie okrem toho, že na druhý deň ťa čaká to isté bahno bez ohľadu toho, aký si láskavý, šľachetné, alebo statočný. Po dolapení previnilcov spisovateľ odhalí už viackrát spomínané množstvo prívržencov, takže koniec príbehu si mám domyslieť. Nevadí, v domýšľaní som dobrý. Čo sa týka samotnej zápletky, je ošúchaná, nečaká ma žiadne wau, v strede knihy odhalí zloduchov, a potom je to už len kto, z koho. Takýto koncept má sklamal.
Ak spisovateľ vidí svoju vlasť takto, úprimne ho ľutujem, svet je naozaj zlý, ale nie je len čierny. V porovnaní s románovým Francúzskom je Slovensko, s celým jeho marazmom, rozprávkovou krajine plnou anjelov a zázrakov. Lov je prepracovaná a plastická kniha, po ktorej už znovu nesiahnem a obávam sa, že ani po iných Minierových.
Je to už nejaký čas, čo som doslova zhltol Elénium a s povestným hladom sa vrhol na Tamuli. Spočiatku moje srdce pišťalo radosťou, keď som sa stretával so starými dobrými hrdinami. A ďalší pribúdali. A aj miesta. A dejové odbočky. A slučky. A intrigy. A retrospektívy. A... začal som sa strácať. Najskôr len trochu. Ku koncu už totálne. Ja neviem, či sa Eddings nechal strhnúť dejom, alebo to zaňho písal niekto iný (tak mi to pripadalo). Čo spôsobilo tento chaos? Povymýšľal si toho toľko, že to z môjho pohľadu prestal zvládať. Nelogické, niekedy až infantilné správanie postáv, úprava deja "aby to nakoniec sedelo" a zúfalo sa opakujúce vtipy. A ďalšie mená, mestá... Podľa mňa zbytočná trilógia, v ktorej sa postavy neposunuli vpred a keby ich skvelé dobrodružstvo skončilo Zafírovou ružou, bolo by to viac ako v pohode.
Číst víc
Po Roganovi a Barbaričovi som sa pustil do ďalšej Jurajovej série. Bol som obsolútne bez obáv, čo sa v konečnom dôsledku potvrdilo. Dej odsýpa (ako vždy) opisy historických reálií neunavujú (ako vždy) hrdinovia sú trojrozmerní, smrdia človečinou a prajete im šťastie, alebo zmar. (nie vždy vám želania vyjdú) :) Absolútna spokojnosť. Krochkám blahom. Takže hor sa do ďalších dielov.
Číst víc
Paul Carell je detailista. Každý krok Wehrmachtu má zmapovaný. Každá jednotka má svoje miesto, trasu, aj konečný osud. Pritom kniha nie je encyklopedické rapotanie štatistík. Carell debatoval s priamymi účastníkmi bojov (písomne, alebo osobne) a tak je jeho rozprávanie skôr akčným príbehom, ako historickou učebnicou. Vojaci v nej skutočne trpia, vojvodcovia robia chyby, pri ktorých im miznú tisíce bojovníkov a bomby vám naozaj vybuchujú za pätami. Škrípe len jedno. Paul Carell je Nemec, uvedomuje si, ako trpko jeho rozprávanie skončí (porážkou jeho súkmeňovcov) a hoci sa snaží byť zubami-nechtami objektívny, nie vždy sa mu to darí. A tak napríklad, keď sa vďaka Nemeckým špiónom podarí nejaký úspech, je zo vojenský lesť. Ak niečo podobné vyjde Spojencom, je to už zrada. Podobných "drobností" je tam viac. Napriek tomu som knihu čítal už asi päťkrát a vyzerá to tak, že sa k nej znovu vrátim... :)
Číst víc
Váš čtenářský profil je na světě! Odteď se můžete každému pochlubit, jací úžasní čtenáři jste!
