Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Sara Baume nenapísala román, ale krásnu báseň.
Áno, je to iba popis spolužitia dvoch mladých ľudí Acha a Cinky (zaujímavá hra výbornej prekladateľky s pôvodnými anglickými menami Sigh a Bell), ktorí sa rozhodli z mesta presťahovať na írsky vidiek do osamelého domu blízko mora.
Zdá sa to nudné, nič, iba denná rutina, káva, prechádzky so psami, večera, nákupy.
Neuveriteľná poetika Sary Baume nás však rovnako ako hrdinov unáša zo sveta hluku, konzumu a vecí do sveta, ktorý sa skladá z množstva bezvýznamných maličkostí. Ak sa na ne zameriame, ak si ich naozaj všímame, prestanú byť bezvýznamné. Máme tu magický svet s poetiku nepoetických vecí: prach, neporiadok, psie chlpy a hmyz, ulovený králik. Pretože to je život. Pozeráme sa naň z pohľadu hory, pri ktorej dvojica žije a na ktorú sa nakoniec rozhodnú vyjsť. Čo uvidia z jej výšky? A je to dôležité?
Možno najlepšie vidíme svoj život zdola, odtiaľ, kde ho žijeme. Kde môžeme precítiť poéziu každodennosti tak, ako to dokázala Sara Baume.
Veľmi príznačný názov. Na prekvapivé pointy je čitateľ pri poviedkach zvyknutý, priam ich očakáva a vyžaduje. Tokarczuková však zdokonalila zvláštnosť najmä témami, od bežnej reality života sa posúva niekam za jej hranice, neváha sa presunúť do histórie alebo technologicky vyspelej budúcnosti či skočiť do úplne iného fantazijného sveta. Čítanie jej poviedok je ako cesta strojom času na horskej dráhe v lunaparku. Prekvapenie, pocity strachu a zmätku, miestami závrate. Nakoniec však najmä nádherný pocit spokojnosti a obdivu k literatúre, slovu, príbehu, k schopnosti jedného človeka vyrozprávať príbeh a možnosti iného nechať sa ním fascinovať.
„Co dělám? Kreslím a píšu, má milá. Přemýšlím. Analyzuju. Pojmenovávám. Je to málo? Vydělávám peníze. Živím nás. Žijeme z toho, že vymýšlím dosud nevytvořené příběhy. Proto musím spát a snít. Z morálního hlediska je sporné, že je vůbec možné se živit lžemi a výmysly, ale lidi dělají i horší věci. Vždycky jsem byla lhářka, a teď jsem si z toho udělala řemeslo.“
Z poviedky „Návštěva“
Bol by to úplne obyčajný hipisácky cestopis, keby ho nenapísal majster. Tak pokojná atmosféra a pocit absolútnej vyrovnanosti a harmónie so svetom na mňa naposledy vykukla z Murakamiho románov.
Pomalé, ale plynulé rozprávanie o výprave v Nepále pozdĺž tibetských hraníc, ktorú si Paolo prial ku svojim štyridsiatym narodeninám, skrýva pointy, ktoré treba hľadať. Nie je to jednoduchá záležitosť, ale ani prešpekulovaný marketingový produkt. Príbeh, ak je to vôbec príbeh, je naozaj ako prechod horským hrebeňom vo výške štyroch tisíc metrov nad morom. Malé postupné kroky, pomalé nádychy a výdychy, žiadne bombastické ohurujúce udalosti, iba prírodné a prirodzené krásy života a nakoniec hlboká vďačnosť za existenciu.
Paolo nepochybne musel prejsť veľa kilometrov, aby k tomuto pokoju a vyrovnanosti došiel. Nám, čitateľom, však ukazuje skratku, ktorú nevyužiť by bola veľká škoda.
Niet lockdownu, asi by som nemala trpezlivosť takúto vecičku čítať, ale v dnešnej dobe je takáto oddychová rozprávková detektívka ideálna.
Nečakajte prepracovanú zápletku ani mrazivé napätie severských detektívok. Tu nájdete trochu naivný príbeh, ale napísaný dostatočne zručne na to, aby sa dobre čítal a udržal nás minimálne zvedavých. Nechýba love story, a to hneď niekoľko stories, trochu napätia, trochu záhad a možno priveľa mŕtvol.
Tiež je tu trochu príliš hovenia si vo svete spisovateľov, dramatického umenia, literatúry a literárnych časopisov. Na osvieženie trochu ruskej exotiky.
Postavy sú vykreslené americkou každodennosťou presne tak, ako ju môže vidieť švajčiarsky spisovateľ. Možno preto sa nájdu aj sympatické. Všetci hrdinovia sú nepochybne opísaní ľudsky a uveriteľne, hoci ich konanie je často silene podriaďované deju a najmä jeho mierne vykonštruovaným zvratom.
Veľkú pripomienku mám k prekladu, alebo aspoň k editorovi. Na nijakom mieste činu určite nezaznie veta ako „Všetko nechajte ako je, kým neprídu z oddelenia vedeckého vyšetrovania“ a slovo „obchendoši“ tiež nemá miesto ani v oddychovej literatúre.
Celé je to ako víkendové kakao k vianočke s maslom a medom. Odporúčané čítanie do karantény, keď na chvíľu nechcete na nič myslieť.
Musím priznať, že nová kniha od Vandy R. bola pre mňa trochu sklamaním. Je to moja obľúbená slovenská autorka a na jej skoršie knihy (napríklad Muž z jamy a deti z lásky, Slobodu bažantom a najmä Tri smrtky sa plavia) nedám dopustiť.
Táto novinka však vo mne zanechala skôr pocit chaosu a zmätku. Dej sa rozbieha príliš pomaly a zaniká v spleti postáv, prostredie krčmy ako „svätostánku“ a jej štamgasti ma neoslovilo. Zápletka so „zájazdom“ do Belgicka na mňa pôsobila násilne, našťastie príchod postavy Vanesy na scénu začal dávať príbehu zmysel. Jej ojedinelé ochorenie mi pripadá príliš neprirodzené, hoci jej neskôr odhalený životný osud a vnútorný svet sú asi najlepšie popísané z celej plejády životov ostatných postáv, o ktorých sa v knihe dozvedáme. Je to veľmi ľudská a uveriteľná postava, a to je tá stará dobrá Vanda.
Určite sa nájde veľa čitateľov, ktorých osloví práve toto dielo, ak sa však niekto stretáva s touto skvelou autorkou prvý krát, odporúčam siahnuť radšej po niektorej z vyššie uvedených kníh.
Hoci ochorenie Vanesy nakoniec predznamená pointu a zakončenie celého príbehu, a to pointu a zakončenie naozaj výborné, nijako ma tento príbeh neohúril. My „vandológovia“ však túto slabosť radi autorke odpustíme a vy ostatní si nenechajte ujsť jej predchádzajúce skvelé diela.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Marion Poschmannová nenachádza styčné body medzi Japoncami a Nemcami iba v perfekcionalizme. Hlavný hrdina profesor Silvester putovaním po stopách Macuo Bušóa prekvapivo prepojí nemecké záhadno s japonskou poetikou.
Stretnutie s mladíkom odhodlaným spáchať samovraždu je popísané reálne, ale je skutočné? Kto vie, čo spraví s ľudskou psychikou noc strávená v lese samovrahov.
Slovo po slove sledujeme profesorovu cestu, ktorá, ako to už býva, je sama cieľom.
Jedinečná príležitosť povzniesť sa nad banálnosť každodennej reality v rytme veršov haiku pri mesačnom svite nad borovicami na Borovicových ostrovoch.
