Z pekla na Olymp
1 / 2
Na tretí deň dorazili do väčšej stanice. Na nástennej tabuli bolo azbukou napísané ĽVOV. Keď vojaci otvorili dvere vagónov, všetci si ako na povel dlaňami zacláňali tváre. Po troch dňoch tmy sa im denné svetlo nepríjemne vrezávalo do očí. Niektoré ženy, ale aj muži čo boli viac zoslabnutí, zoskočili z vagóna na zem a zostali na nej ležať. Jednoducho nemali síl vstať. Vojaci ich bili obuškami, kde prišlo. Trhali ich za goliere bufajok a niektorých vláčili po zemi, ako psi svoje kosti. Tí najbezcharakternejší ich okopávali tvrdými ruskými bagandžami. Žena, ktorá sa nechcela v Užhorode pustiť vagóna, stála bez pohnutia na kraji pri dverách. Nič sa na nej nehýbalo. Jej oči vyzerali ako sklenené, uprené na jeden bod. Ten bod bol veľmi vzdialený a bol v ňom možno celý jej svet. Jej deti, ktoré nemá kto večer pobozkať a pritúliť, jej ustarostený muž, čo sa každé ráno zobúdza s nádejou, že práve dnes sa zjaví vo dverách kuchyne jeho stratená žena. Vojak do nej sotil pažbou samopalu. Letela rovno ako doska, kolmo na zem. Ani pud sebazáchovy už v nej neexistoval. Ženy čo s ňou išli vo vagóne ju zachytili. Pomaly krivkajúc sa pohla dopredu s vystretými rukami, ako keby niekoho vítala. Tu si moja, dlho som ťa nevidela. Neplač, už ťa nikdy neopustím. - Prihovárala sa a hladkala neviditeľné bytosti. Podľa obrysov tváre musela byť niekedy veľmi pekná. Teraz to bola kopa pomäteného a špinavého ženského tela. Chuderka, aj keď sa niekedy dostane domov, nebude mať z toho nič. Je celkom mimo. - Smutne skonštatoval Laco. Never tomu Laco, určite by sa z toho dostala, ale to by musela ísť hneď teraz domov a to sa asi nestane. - Laca veľmi chytila za srdce táto udalosť a dlho ju nosil v sebe. Vieš Laco, ona možno ani netrpí. Pozri sa na jej tvár, je vlastne šťastná a necíti asi ani bolesť. Vo svojich bludných predstavách vidí svojich blízkych, svoje deti, rozpráva sa s nimi, dokonca ich aj hladí. – Od tejto udalosti ju už viac nevideli, zamiešali ju do davu pri nezmyselnom odpočítavaní a osobnej prehliadke, pri ktorej nechýbala veta o vrahoch vlasti. Keď kráčali cez mesto s eskortou vojakov a psov, ľudia čo išli okolo sa trikrát prežehnávali, zalamovali rukami, ale boli aj takí čo si pred nimi odpľúvali. Čo sa asi dialo v hlavách týchto domorodcov, akú mali predstavu o ľuďoch, ktorých musela viesť ozbrojená eskorta. Bolo to možno rôzne. Jeden mal strach, bál sa ich, veď to boli vrahovia, kriminálnici, násilníci a bol rád, že je o nich spravodlivo postarané a jemu ublížiť nemôžu. Druhý ich ľutoval, lebo vedel, že väčšina týchto ľudí má najväčší hriech ten, že ohovoril suseda, zbil svojho neposlušného syna alebo ukradol pol vreca zemiakov z kolchozu a tu ich dostal politický cirkus a Stalinovský teror, ktorý mal svoje pobočky aj v tej najbiednejšej a najmenšej ruskej dedinke. Tretí bol v rozpakoch, nevedel ako má reagovať. Niečo počul o nútených prácach, o galejach, o vyhnanstve, ale nikto mu to nevedel potvrdiť, no ani vyvrátiť.