Vôňa horcov
1 / 4
Dagerotypie
I. Ivan Rusín zomieral v košickom špitáli pri Čechoch, ale rodina neprišla do cudzieho kraja, lebo nebolo ani haliera na prevoz duše, nebolo ani haliera za dušu... Len v tie strašné noci snila sa synom krvavá svadba na otcovom salaši... A Ivana zakopali naveky. Je tam taký opustený. Druhá Ivanova žena dožíva starobu v Karpatoch, Ivanovi švagrovia tiež dožívajú. Navštívili Podolínec, Žilinu a pod vodopádmi hádam aj celé Slovensko. A všetci sa vrátia k Ivanovi v jednej košeli...
II.
Antal Hrabar
bol lužanským farárom,
v devätnástom storočí
spovedal kironov,
ktorí sa vracali z Ardealu,
pred Veľkou nocou
čítal pastierske listy
a možno aj posolstvá Dovhovyča,
ukrýval zabitých Valachov,
ktorí zahynuli v bitke
pod Menčulom,
ale keď Moťa, Barakoš,
Lajzer a Davidovyč
pálili so žandármi
vrchárske strediská,
Hrabar to nevidel,
ukryl si bradatú tvár
do „Zvestovateľa“
Júliusa Fircaka,
žandári a Vrchovina –
to je dávno jasná záležitosť.
Kežmarok. Podolínec.
Staré otcove lajstrá.
píla Larisch-Munich.
Silní zakarpatskí
piliari.
A graciózni pražskí lyžiari.
Všetko je také ľahké pochopiť:
dnešnú Pečoru, Karéliu, Perm
aj niekdajší Podolínec
v Tatrách.
Otcovu slepú starobu,
pokosené horce na Kyčeri,
porúbané jedle na Slovensku,
majiteľa píle Larisch-Munich,
ktorého už dávno niet.
A žije starý drevorubač
s očami modrými
ako Štrba ďaleká...