Vstala a prešla k oknu. Oprela sa plecom o okenný rám, prekrížila si ruky na hrudi a zahľadela sa do daždivej noci. Na pletených šatoch sa načrtla elegantná krivka od boku do polovice lýtka. „Pôjdem na políciu,“ povedala a obrátila sa tvárou k nemu, „toho muža chytia a bude verejné pojednávanie. Kartotéku použijú ako dôkazový materiál. Moje klientky sú až priveľmi bohaté, krásne, vysoko postavené, určite dakto dostane chuť obhádzať ich blatom. Informácie preniknú na verejnosť, vyjde najavo ich identita, najprv sa vynesú jednotlivé chúlostivé detaily z ich života a potom sa spustí lavína pikantností, rozpúta sa mediálna šou a na chvíľkové potešenie verejnosti sa budú pretriasať životy dvoch ľudí.“ „Hovoríte o tom s takým presvedčením...“ poznamenal. „Také sú časy. Likvidujú ľudí, ničia im životy a národ sa baví. Sme nechutne posadnutí tajnosťami.“ Povedala to tak vecne, že mu napadlo, či nehovorí z vlastných neblahých skúseností. Nedalo sa proti tomu namietať. Anonymita a súkromie – posledné ostrovy normálnosti uprostred škandalizovania, digitálne obnaženého sveta, ktorý baží po klebetách – sa stali rovnako vzácnymi ako skromnosť. Keď o ne človek príde, nemožno ich obnoviť, podobne ako nevinnosť.