Etika a politika v perspektíve Alasdaira MacIntyra
Číslo 2/2012 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 63
Marian Kuna: Etika a politika v perspektíve Alasdaira MacIntyra. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2010. 251 s.
Dobrý dôvod prečo čítať súčasných morálnych a politických filozofov spočíva v tom, že nám môžu pomôcť reflektovať svoj život na pozadí súčasnej doby, a tak prispievať k tomu, aby sme sa stali lepšími, morálnejšími ľuďmi. Úlohou filozofického uvažovania je totiž nastaviť kritické zrkadlo tým pravidlám nášho praktického uvažovania, ktoré sme prijali bezmyšlienkovito a o ktorých ešte nevieme, že sú chybné. A druhý dôvod, prečo sa oplatí venovať čas filozofickej reflexii, spočíva v tom, že nám môže pomôcť nájsť dobré dôvody a vysvetlenia pre správne a pravdivé pravidlá nášho života, čím upevňuje ich základy.
Na druhej strane čítanie súčasnej filozofie má svoje väčšie či menšie úskalia. Jednak niektorí filozofi z druhej polovice 20. storočia sami hovoria (napr. Elizabeth Anscombe), že súčasná filozofia nám v ničom nepomôže, pretože stojí na zlých východiskách a nedokáže prísť s takými morálnymi pravidlami, ktoré by každý rozumný človek prijal. Iná ťažkosť spočíva v tom, že filozofia sa stala príliš akademickou disciplínou, ktorej morálne teoretizovanie má minimálne prepojenie s praxou. Týmto sa oberá o možnosť overovania praktickým životom a stáva sa veľmi špecifickým hobby členov filozofických katedier.
Filozof a v súčasnosti aj dekan Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku, Marian Kuna (1972), ktorého možno bez preháňania považovať za najlepšieho slovenského znalca MacIntyra, poskytuje podnetné východisko pre toho, kto je otvorený objektivizovať svoje morálne kritéria filozofickým premýšľaním a zároveň sa nechce stratiť v akademickej spleti rozličných filozofií. Vychádzajúc z predpokladu, že od Alasdaira MacIntyra je možné sa veľa naučiť, vo svojej knihe ponúka sprevádzanie jeho dielom. Týmto spôsobom sprístupňuje jednu z najvýraznejších postáv súčasnej filozofie nielen svojim kolegom filozofom, ale aj širšej verejnosti.
Čitateľov Impulzu by anglický filozof A. MacIntyre mohol a možno aj mal, zaujímať. Nosnou témou jeho diela je totiž kritika liberalizmu, ktorý MacIntyre chápe širšie ako filozofiu súčasnej kultúry a ponúka odpovede, prečo liberalizmus nie je dobrou teóriou života a prečo zlyháva. Zároveň však prichádza s alternatívnymi spôsobmi života, ktoré nahrádzajú individualistické sledovanie vlastného dobra takým chápaním dobra, ktorému možno porozumieť iba vo vzťahu k spoločnému dobru. Jeho najznámejším dielom je After virtue (1981) český preklad: Ztráta cnosti (2004), po ktorej nasledovali ďalšie tri časti jeho filozofickej tetralógie: Whose Justice? Which Rationality?(1988), Three Rival Versions of Moral Inquiry (1990) a posledná Dependent Rational Animals (1999).
MacIntyre vyčíta liberalizmu najmä jeho prílišný individualizmus, podľa ktorého je dobré iba to, čo dokáže najlepšie uspokojiť moje túžby. Druhí ľudia tak majú iba inštrumentálnu hodnotu v prípade, že vedia byť užitoční pri dosahovaní cieľov mojich preferencií. Spoločné dobro a pravidlá upravujúce vzťahy k iným, sú tak v liberálnej spoločnosti chápané iba na úrovni užitočných prostriedkov k rôznorodým individuálnym cieľom. V takomto ponímaní však strácajú morálny význam tie vzťahy, ktoré si človek sám nevybral: vzťahy k rodičom, deťom, chorým, vlasti. Podľa MacIntyra sa však iba v týchto vzťahoch učíme byť morálnymi aktérmi.
Neschopnosť súčasných ľudí viesť morálnu diskusiu vysvetľuje MacIntyre odkazom na všadeprítomný emotivizmus. Podľa emotivistického prístupu k morálke, ktorý je vlastný našej liberálnej kultúre, morálne pojmy iba odkazujú na naše emócie, pričom cieľom morálnej diskusie je ovplyvniť emócie diskutujúcich. Dôsledkom emotivizmu je ústup od racionálneho riešenia morálnych sporov a príklon k manipulatívnym technikám. Keďže emotivizmus popiera existenciu morálnych štandardov, na základne ktorých by sme mohli posúdiť relevantnosť morálnych tvrdení, morálne presviedčania sa v očiach mnohých súčasných ľudí menia automaticky na manipuláciu. Ak nesúhlasíme s morálnymi presvedčeniami iného človeka, tak je to preto, že voči nemu prechovávame negatívne emócie. Ak napríklad nesúhlasíme s homosexuálnym správaním, nezáleží na tom, ako argumentujeme, pretože nesúhlas je neklamným znakom existencie homofóbie. Redukcia morálky na emócie vysvetľuje neukončiteľnosť súčasnej morálnej diskusie.
Kniha Mariána Kunu detailne, analyticky presne a dôsledne, s odkazmi na relevantné interpretácie, vysvetľuje nielen tieto dve témy (liberálny individualizmus a emotivizmus), ale aj mnohé ďalšie dôležité témy MacIntyrovej filozofie. Ukazuje spätosť jeho chápania dobrého života s teóriami Aristotela a Tomáša Akvinského, vysvetľuje prečo MacIntyre uznáva dôležitosť a nezastupiteľnosť tradície alebo prečo kritizuje rozpriehradkovanie súčasného sociálneho života jednotlivca, ktorý má veľký problém zachovať si integritu života v rôznych spoločenských sférach. Kuna tieto MacIntyrove tézy vysvetľuje príťažlivo a zároveň prístupne pre všeobecne akademicky zdatného čitateľa.
Veľkým prínosom je, že svoje opisy MacIntyrových myšlienok obohacuje o interpretácie iných relevantných akademikov, a tak robí jeho myšlienky ešte viac názornejšími. Veľmi dobre to vidieť pri vysvetľovaní MacIntyrovej známej metafory prírodnej katastrofy. MacIntyre podobne ako Anscombe veľmi tvrdo kritizuje liberálnu etiku. Tvrdí, že táto etika nedokáže uspokojivo vyriešiť morálne problémy, pretože používa pojmy mimo ich pôvodných relevantných kontextov, čím tieto pojmy strácajú svoj pôvodný význam. MacIntyre túto situáciu v etike prirovnáva ku katastrofe, po ktorej by ostali už iba nesúvislé ad hoc roztrúsené časti vedeckých teórií. Prírodní vedci po katastrofe by tieto fragmenty našli a aj keď by nepoznali ich pôvodnú funkciu a kontext, mysleli by si, že im dokážu rozumieť a že to, čo robia, je rovnaká prírodná veda ako pred katastrofou. Kuna túto metaforu ešte viac približuje pomocou interpretácie Claytona:
„Je to, akoby sme vytrhli pár strán z kníh Jane Austinovej, Villiama Shakespeara, Danielly Steelovej, Marka Twaina a J. K. Rowlingovej, polovicu z nich odhodili, zvyšok zamiešali, zopli zošívačkou, a potom sa pokúšali čítať výsledný ,príbeh´. Bolo by to nekoherentné a akýkoľvek pokus opísať postavy, dej či zmysel by bol odsúdený na neúspech. Na druhej strane, vzhľadom na to, že určité postavy, kontexty a úryvky rozprávania by sa opakovane objavovali, zdalo by sa, že príbeh môže byť koherentný. Mohli by sme vynaložiť veľké – v konečnom dôsledku márne – úsilie, aby sme ho urobili koherentným.“
Dôležitosť týchto metaforických prirovnaní spočíva v ich schopnosti znázorniť a pomenovať neurčitý pocit začudovaného nepochopenia, ktorý môže zažiť čitateľ, ktorý sa po prvýkrát zoznamuje s akademickými textami zo súčasnej filozofie. Tieto vysvetlenia sú kľúčové preto, aby záujemca o filozofiu neodmietol pre súčasnú morálnu filozofiu aj celú ostatnú tradíciu filozofického myslenia. Naopak, aby zistil, že vo filozofii neplatí, že to, čo je súčasné, je zároveň aj pravdivé.
Alternatívu súčasnej morálnej diskusii a spôsobu života ponúka MacIntyre vo svojej vízii politického života. Jeho predstava politiky vychádza z principiálneho odmietania manipulatívnych vzťahov medzi ľuďmi. Morálne pojmy majú zmysel, iba ak vychádzajú z relevantných praxí, v ktorých ľudia pôsobia. V tomto zmysle napomáhajú k dosiahnutiu dokonalosti danej praxe. A keďže praxe, v ktorých ľudia participujú vo svojom živote sú rôzne (zamestnanie, hobby, občianske združenie, rodina, atď.), vyvstáva otázka ako rozumne usporiadať jednotlivé praxe. A v tomto bode sa morálna otázka stáva zároveň aj politickou otázkou, pretože toto usporiadanie môže byť rozumné iba vtedy, ak sa ho zúčastňujú všetci členovia určitého spoločenstva. Racionálna politika je iba taká politika, kde členovia politického spoločenstva aktívne participujú na hľadaní rozumných pravidiel svojho spoločného života. A keďže hodnotu individuálnych dobier nemôžeme racionálne pochopiť mimo ich vzťahu k spoločnému dobru komunity, účasť na politickej praxi je podmienkou nielen spoločného, ale aj individuálneho dobrého života.
V kontraste so svojou víziou politiky, ktorá predpokladá relatívne menšie spoločenstvo, MacIntyre odmieta súčasné chápanie politiky a rovnako tak aj moderný štát. Ten pokladá iba za byrokratického molocha, za „gigantickú monopolnú firmu verejných služieb“, ktorá chce poslúžiť efektívnejšiemu dosahovaniu individuálnych cieľov. Zároveň sa však, v protiklade so svojou súčasnou funkciou, štát rád prezentuje s maskou posvätnosti ako ochranca spoločenských hodnôt a vyžaduje od občanov v krízových situáciách pripravenosť k obete aj s nasadením vlastného života. Rozumnosť tejto požiadavky prirovnáva MacIntyre k požiadavke telefónneho operatéra, ktorý by nás žiadal, aby sme za neho boli ochotní položiť aj vlastný život, keďže nám poskytuje komunikačné služby.
Marián Kuna celkovo akceptuje MacIntyrov filozofický projekt aj s načrtnutou víziou politiky, navrhuje však dve zmeny: Podľa Kunu je potrebné reformovať politiku nielen na lokálnej úrovni, ale snažiť sa o rozumnú reformu politiky aj na úrovni štátu. Jeho druhá pripomienka sa týka stability politických spoločenstiev, ktoré čelia podľa Kunu „inherentným hrozbám morálnej a politickej degradácie“. Ktovie, čo má Kuna pod touto formuláciou na mysli. Myslí tým sklon k malomeštiactvu? K uzatváraniu sa pred vonkajšími vplyvmi? Sektársku mentalitu?
Projekt je podľa neho realistický, čo však neznamená, že ľahko zrealizovateľný. Moderná politika i kapitalistická ekonomika znižujú šance MacIntyrovej alternatívy. Preto by podľa Kunu MacIntyre zvýšil šance na uskutočnenie reformy, ak by úplne neodmietal modernú politiku a kapitalistickú ekonómiu, ale pokúsil by sa ich viac integrovať do svojej koncepcie. Rovnako však treba byť ostražitý aj pred vnútornými hrozbami pre racionalitu, ktorú predstavujú lokálne spoločenstvá.
Najväčší prínos knihy Mariána Kunu, ktorému vďačím za to, že ma pred niekoľkými rokmi zoznámil s MacIntyrom, je, že verne vovádza do myslenia jednej z najväčších postáv súčasnej morálnej a politickej filozofie. Kniha je jednak pozvaním k čítaniu samotného MacIntyra, ale zároveň pomáha čitateľovi MacIntyra porozumieť jeho textu tým, že mu sprístupňuje potrebný filozofický kontext. Kunova kniha je ďalej príkladom toho, ako má vyzerať poctivá akademická práca, pretože obsahuje dôkladne spracovanú bibliografiu a odkazy na interpretačnú literatúru, vrátane MacIntyrovej kritiky. Osobne by som uvítal, ak by autor viac hodnotil MacIntyrových kritikov – jedna kapitola navyše venovaná kritickej diskusii o pravdivosti MacIntyrových téz, by nemusela byť na škodu. Ale možno, že to už je námet na ďalšie pokračovanie Kunovho MacIntyrovského projektu.
Na záver ešte jedna myšlienka: MacIntyrov filozofický projekt predstavuje rozumovú inšpiráciu zvlášť pre kresťanov. Tí sa totiž v západnej Európe stávajú čoraz viac lokálnymi spoločenstvami. A v MacIntyrovi môžu nájsť mnohé rozumové realizácie evanjeliového odkazu ako aj odkazu prvých kresťanských spoločenstiev.
