„...moderný človek ženie sa len za zovňajškom, len za tým, čo ho nevzrušuje, cení si len to, čo mu hneď osoží...”
Tento citát Janka Silana (z prednášky Vďačnosť poézie) možno vnímať ako jeden z dominantných motivačných impulzov knihy Literatúra ako svetlo (LÚČ 2004), odhaľujúci príčinu ale aj dôsledok hodnotovej dezorientácie človeka dnešného sveta.
Už v názve knihy autor Július Paštéka akcentuje základnú líniu svojho vnímania literatúry a kultúry vôbec. Poukazuje na to, že práve ona by svojou vernosťou k hodnotám pravdy, dobra i krásy mala vnášať svetlo do procesu vnútorného formovania sa človeka.
Myšlienka o „životodarnej” sile umeleckej tvorby je zjednocujúcim momentom celej knihy i napriek tomu, že jednotlivé kapitoly tvoria „sólotexty”, staršie i novšie, publikované pôvodne knižne i časopisecky v podobe obšírnejších komentárov k vydaným dielam dlho zakazovaných slovenských katolíckych autorov. V tejto galérii „sprostredkovateľov svetla” chce Paštéka cez ich portréty vzbudiť záujem čitateľa o vyššie, duchovné hodnoty a aktivizovať ho pre ne, v duchu slov Jána Pavla II.: „Stvorený svet bol darovaný a zverený človeku ako úloha, a teda nemá byť pre neho prameňom utrpenia, ale základom tvorivej existencie.”
Texty sú tematicky rozdelené do štyroch častí: I. Malý danteovský cyklus, II. Kresťanská mysliteľská línia, III. Z okruhu Katolíckej moderny, IV. S NÁRODOM V SRDCI. V každej z nich predstavuje „rytierov ducha”, ktorí nadčasovosťou svojich myšlienok pobádali k hľadaniu metafyzickej opory či základu nielen osobného, ale aj spoločenského a národného života. Vnútorným kľúčom k pochopeniu ich tvorby, a teda ich spoločnou konštantou, je kresťanský princíp, ktorý zacieľuje ich pozornosť na základné ľudské hodnoty.
V prvej časti Július Paštéka popisuje komplikovanú cestu slovenského prekladu Danteho Božskej komédie a vyzdvihuje jej nadčasovosť – nielen pre vysoký umelecký štýl, obrazovú a myšlienkovú silu slova Danteho poézie, ale najmä pre jej schopnosť „odhaľovať najvyššie vertikály a ozrejmovať najhlbšie otázky ľudskej existencie”.
V druhej časti predstavuje niekoľko pohľadov kresťanských mysliteľov na formovanie sa umeleckého myslenia a kultúry. Na počiatok tejto kresťanskej filozofickej línie kladie sv. Augustína, ktorého filozofia, rovnako ako Danteho poézia, presahuje veky a výrazne ovplyvnila aj slovenských kresťanských mysliteľov, odmietajúcich konzervatívny, až bezduchý tradicionalizmus a uvedomujúcich si nutnosť aktívneho prístupu každého člena spoločnosti v kultúrnom vývine moderného sveta. Kritickým rozborom filozofických a kulturologických prác tomistu F. Skyčáka, „teológa kultúry” – L. Hanusa, J. Kútnika Šmálova či P. Straussa prispel Július Paštéka k novému vzkrieseniu myšlienok pluralizmu, univerzalizmu či europeizácie, ktoré v úzkej prepojenosti s princípmi kresťanskej etiky a spirituálneho humanizmu silne rezonovali nielen v čase represívneho politického systému, ale pre svoju nekompromisnosť naberajú na intenzite práve v dnešnom čase všeobecnej relativizácie hodnôt.
Dôslednej textologickej analýze a novej interpretácii bez predsudkov podrobuje v ďalších dvoch častiach aj texty slovenských katolíckych básnikov, jednak členov Katolíckej moderny (R. Dilong, J. Silan, M. Šprinc, V. Turčány), jednak tých, ktorí svojím kresťanským svetonázorom a úsilím nájsť pravé ľudské hodnoty aktualizovali národne motivovanú poéziu (A. Žarnov, V. Beniak, K. Strmeň). I keď charakterizuje ich tvorbu ako náboženskú, neobmedzuje sa len na túto stránku jej myšlienkovej interpretácie. Nepovažuje ju za mýtickú, ale výsostne etickú, vyzývajúcu na cestu nápravy, prostredníctvom spoznávania vlastných hodnôt. Pri národne orientovaných básnikoch nepopiera ich politickú nacionálnu angažovanosť, ale tým, že si zároveň všíma ich schopnosť nadhľadu univerzálna, ich zmysel pre absolútne hodnoty, akou je napríklad sloboda, a tým, že navzájom prepojil oba pramene ich poézie – kresťanský i národný, našiel cestu k ich pochopeniu a potvrdil tak aj ich nadčasovosť. Paštéka vo svojich štúdiách tematický a jazykový rozbor jednotlivých zbierok, s dôrazom na emotívnu a expresívnu silu obrazov, prelína s opisom životných osudov a premien básnických charakterov ich autorov. Osobitne si pri tom všíma špecifiká exilových básnikov. Svoje hodnotenia dokumentuje množstvom textového materiálu a konfrontuje ich aj s dobovou literárnou kritikou či historickou kultúrno-spoločenskou reflexiou. Tvorbu týchto básnikov začleňuje do kontextu ostatných ich dobových súpútnikov (nachádza zaujímavé paralely aj so zahraničnými autormi), ale aj do kontextu rozvíjajúcich sa umeleckých smerov. Na jednej strane sa Paštéka snaží podať dôkaz o tom, že ich kresťanský etos nebol v rozpore s modernou poetikou či modernistickou technikou, na druhej strane však zdôrazňuje ich odpor voči „kultu slova”. Vysoko oceňuje, že nezapreli samých seba a zostali verní duchu humanizmu. Metafyzický základ ich poézie sa tak pre čitateľa stáva predpokladom dobrodružstva spoznávania, hľadania a utvárania samého seba i sveta.
Kniha Literatúra ako svetlo vyšla v edícii Libri historiae slovaciae vydavateľstva LÚČ pri príležitosti osemdesiatin autora týchto štúdií, PhDr. Júliusa Paštéku, DrSc., literárneho, divadelného i filmového vedca, estetika a kulturológa, držiteľa najvyšších štátnych a cirkevných vyznamenaní, ktoré získal najmä za svoje nekompromisné životné postoje. Jeho zásluhou po roku 1989 mohli vyjsť viaceré diela reprezentatívnych mysliteľských i kultúrnych katolíckych osobností.
