Novohradská stolica sa dlhý čas netešila záujmu slovenských historikov napriek tomu, že tu bolo husté osídlenie už vo včasnom stredoveku a dlhý čas sa tu udržiavalo aj slovenské etnikum.
Tomáš Sitár sa v hutnej skratke pokúsil priblížiť predhistorické a ranostredoveké osídlenie Novohradu, ktoré sa tu formovalo už pred našim letopočtom a, samozrejme, sústredil sa na včasný a vrcholný stredovek.
Sleduje cirkevnú organizáciu, hospodársky potenciál skúmaného teritória (baníctvo, mlynárstvo, rybárstvo, trhy a iné) či cestnú sieť. Hlavnou kapitolou je prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnosti zhrnuté dejiny jednotlivých sídiel, ktoré ležali na v úvode definovanom území. Samostatne podkapitoly majú kláštory, ktorých bolo na území Novohradu 17, ako aj hrady a hrádky, ktorých písomné pramene zachytávajú celkovo 32.
Najrozsiahlejšou časťou práce je
prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 543 základných a ďalších 51 sporných lokalitách. Len 12 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko (z toho prinajmenej u dvoch ide zrejme len o pisársku chybu), a len Vacov bol skutočným mestom, čo opäť podčiarkuje agrárny a vidiecky charakter regiónu.
Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a malej novohradskej šľachty v celkovom počte 153 šľachtických rodov, za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie.
Kniha je koncipovaná predovšetkým ako faktografická databáza s dôrazom na stručnosť a prehľadnosť informácií, a môže byť využiteľná nielen pre ďalšie skúmanie na lokálnej úrovni (napríklad monografie obcí), ale aj ako užitočný zdroj informácií pre syntézy s celoslovenským či dokonca celouhorským záberom, ktoré doposiaľ Novohradu vzhľadom na chýbajúcu prácu tohto typu venovali len veľmi málo pozornosti.
