Kniha Jóbova

"Kniha Jóbova patrí medzi najpodnetnejšie knihy Starej zmluvy. Je aj v svetovej literatúre významným básnickým dielom, ktoré kladú vedľa Danteho Božskej komédie alebo Goetheho Fausta. Jej obsah, hrdinský zápas o zmysel utrpenia neprestáva zamestnávať ani myseľ moderného človeka.

Kniha má meno po svojom hrdinovi Jóbovi. Pôvodná hebrejská forma mena Ijjöb môže etymologicky znamenať prívlastok človeka, s ktorým nepriateľsky zaobchádzali, teda asi „osočovaný“, „prenasledovaný“. Už v 14. predkresťanskom storočí v tzv. Amanrských listoch, písaných na hlinených tabuľkách akkadským (babylonským) klinovým písmom nachodíme meno Ajáb ako meno istého kráľa v krajoch za Jordánom. Aj staršia tradícia Starej zmluvy pozná postavu Jóbovu ako vzor pobožnosti a spravodlivosti.

Kniha Jóbova má tri časti. Prvou je prológ, ktorý nás zoznamuje s osobou, šťastím a blahobytom vznešeného muža Jóba. Tento pôvodne nepochádza od autora, ktorý napísal druhú, vlastnú časť diela. Vychádza pravdepodobne z ľudovej proveniencie spolu so záverom, ktorý je treťou časťou, a básnik to iba vkomponoval do celku. Podobne poznal aj J. W. Goethe v svojej dobe ľudové rozprávanie o legendárnom Dr. Faustovi a na jeho základe rozvinul svoje veľké myšlienky. Prológ hovorí o stávke Satana s Bohom o Jóba. Satan tu nevystupuje ako zosobnené zlo a protivník Boží, ale pozoruje život ľudí, skúša ich a podáva o nich Bohu správu. Na Satanov návrh Boh podrobí Jóba dvom ťažkým skúškam. V prvej stratí Jób majetok, v druhej zdravie. Jób, hoci o stávke nevie, ani v najväčšom utrpení, ba ani keď ho navádza jeho žena, sa nerúha, ale vyznáva, že človek aj zlé je povinný prijímať z rúk Božích. Ťažko nemocného Jóba prídu potešovať priatelia Elífaz, Bildad a Cófar, ale tí pri pohľade na nesmierne utrpenie nevedia sa dostať k slovu.

Tento prozaický úvod je najznámejšou časťou Knihy Jóbovej. Podľa neho by sa mohlo zdať, že kniha má napomínať k trpezlivosti v utrpení. Ale hlavná téma sa rozvinie v strednej poetickej časti, ktorá je vlastne drámou v dialógoch. Jób už nie je taký trpezlivý a pokorný trpiteľ ako v úvode, ale vystupuje tu ako titansky revoltujúci hrdina. Hneď na začiatku preklína deň svojho narodenia, s nezlomnou istotou vyhlasuje svoju nevinu, a obviňuje Boha, že nakladá s ním samovoľne a krivdí mu: „Na ukrutníka si sa zmenil voči mne, svojou mocnou rukou útočíš na mňa.“ Striedajú sa tu tri cykly rozhovorov s priateľmi, a to tak, že Jób reaguje na dôvody každého osobitne. V poslednom cykle je reč Bildadova skrátená a tretia Cófarova reč chýba. Jób v odpovediach útočí na racionalistickú teológiu odplaty, ktorá každé utrpenie človeka vysvetľuje ako trest za vedome alebo nevedome spáchaný hriech. Ide o konvenčnú teológiu tzv. múdroslovnej literatúry, kam patrí z biblických kníh kniha Prísloví, Kazateľa, niekoľko žalmov a z apokryfických kníh Múdrosť a Jézus Sírach. Knihu Jóbovu nemožno zaradiť do tejto skupiny, patrí do nej kapitola 28 o múdrosti a reči štvrtého, dovtedy vôbec nespomínaného priateľa Elíhúa (kap. 32-37).

Keďže starí Izraeliti nemali sklon k filozofovaniu, k abstraktným úvahám, ani táto múdroslovná literatúra nesúvisí s filozofiou, ale je to múdrosť čerpaná z praktických skúseností života. Príznačné je, že neberie ohľad na dejiny národa, ani na kultické spoločenstvo, neviaže sa k času, ale venuje sa súkromnému životu jednotlivca, a hlavne jeho každodenným potrebám. Náuka teológie múdrosti je veľmi jednoduchá. Spravodlivý Boh dobrých odmeňuje a zlých tresce. Podľa nej je človek alebo kováčom alebo hrobárom vlastného šťastia. Človek musí len zachovávať Božie príkazy, žiť bezúhonne a blažený život nadíde sám od seba. Človek musí len chcieť.

Ale čo má robiť úbohý spravodlivý, ak sa jeho život formuje opačne, ako učí táto praktická náuka? Už pisateľ 73. žalmu takmer stráca vieru pri zistení, že sa zlým neraz lepšie vodí ako dobrým. Keď bezúhonného človeka stihne ťažký životný údel, rúca sa všetka takáto životná teória a ostáva iba otázka: „Prečo trpí nevinný človek?“ Táto otázka je aj hlavnou témou knihy.
Keď sa priatelia snažia Jóba donútiť priznať vinu a kajať sa, Jób odráža ich dôvody a odvoláva sa priamo k Bohu s takmer rúhavou výzvou, aby sa Boh zjavil a rozhodol. V takom stretnutí sa úfa dozvedieť, z čoho ho Boh obviňuje. Tam, kde by sme očakávali Božiu odpoveď, počujeme slová doteraz neznámeho muža Elíhúa, na ktoré Jóbove ďalšie slová vôbec neberú ohľad. Keďže nesúvisia s Jóbovými rečami a prerušujú vlastne súvis medzi Jóbovým apelom na Boha a Božou odpoveďou, teologická literárna kritika usudzuje, že reči Elíhúove boli len neskoršie vsunuté do súvisu, podobne ako pieseň o múdrosti. No nechýbajú ani vedecké tvrdenia, že tieto kapitoly vpísal sám autor dodatočne, nakoľko cítil medzery v svojom riešení problému.

Napokon Jób dostáva zadosťučinenie. Boh sa zjavuje v búrkovom oblaku, poučí ho, že krátkozraký tvor – človek nemá právo súdiť Boha. Pritom však uznáva Jóbovu nevinu a odsudzuje reči priateľov, ktorí chceli byť obhajcami Boha. Jób uzná, že hovoril nerozvážne a Boh je väčší, než by sa človek smel s ním prieť.
Knihu Jóbovu zakončuje epilóg, ktorý s prológom tvorí prozaický rámec veľkého básnického diela a vyúsťuje do hmotnej a rodinnej rehabilitácie hrdinu diela.

Ťažko rozhodnúť, či je Jób skutočná historická osoba alebo len legendárna postava, ktorá je nositeľkou myšlienok autora. Jób je tu opísaný ako cudzinec, čo žije v krajine Úc (latinsky Hus), ale uctieva Boha Izraela Jahveho (Hospodina). Tým, že je označený za Edómca, teda príslušníka národa nepriateľského Židom, len rastie význam knihy, lebo prebojúva aj všeľudskú myšlienku znášanlivosti.
V tradícii Izraela od starodávna žije jeho meno, práve tak ako meno Nóacha, ktorý ušiel hrôzam potopy a Daniela, ktorý je známy nielen z proroctva Danielovho, ale už z ugaritských eposov zo 14. stor. pr. Kr. Jób, Nóach a Daniel (resp. Danel) sú v Izraeli typy vzorných zbožných ľudí. Tak ich spomína, aj keď oveľa neskoršie, (v 6. stor. pr. Kr.) prorok Ezechiel. V izraelskej literatúre nezvykli si vymýšľať ideálne postavy, ale nadväzovali na skutočné, v tradícii zakotvené osobnosti. Židovská rabinistická literatúra má na to rozdielny náhľad. Zaujímavá je mienka Talmudu (časť Sanhedrin), podľa ktorej Jób nejestvoval, nebol stvorený, ale ide tu len o podobenstvo. Židovský filozof Maimonides hovorí, že Jóbova postava je len fikciou na vyjasnenie rozličných mienok o Prozreteľnosti.

Autora knihy, ako pri väčšine biblických kníh, nepoznáme. Zaujímavý je náhľad, že pôvodca preniesol vlastné životné skúsenosti a zápasy na Jóbovu osobu. Z vášnivých výlevov pri prebojúvaní hlavnej myšlienky možno usudzovať, že sám hodne trpel. A zasa proti mienke, že autor nebol členom izraelského národa, možno predpokladať, že bol, lebo stojí na tradíciách a neodchyľuje sa od celkových tónov Starej zmluvy. Je to veľký mysliteľ, ktorý súcití aj s biedou malých ľudí aj s tiesňou celého ľudstva. Pravdepodobne žil v Palestíne, hoci veľa vie aj o zvláštnostiach iných krajín, najmä Egypta, má bohatú zásobu slov a výrazov. Možno patril k stúpencom múdroslovnej literatúry, ale čoskoro vybadal slabiny tejto náuky. Znalosti z cudzích krajov mohol získať štúdiom a cestovaním.

Nemožno zistiť, kedy pôvodca žil a kedy vznikla jeho kniha, lebo chýbajú historické záchytné body. Babylonský Talmud v traktáte Babba bathra autorstvo pripisuje Mojžišovi. Starý grécky preklad Starej zmluvy, tzv. Septuaginta obsahuje neskorší dodatok, stotožňujúci Jóba s edómskym kráľom Jóbabom, ale tento údaj pochádza z ľudovej tradície. No Jóbova vlasť, krajina Úc ako aj vlasť jeho priateľov poukazujú na Edóm, krajinu východne od Jordánu, resp. Mŕtveho mora. Podľa textu patrí Jób k „synom Východu“, teda zrejme na východ od Palestíny. Rovnako aj o čase vzniku máme iba dohady. Isté je, že okolo r. 200 pr. Kr. Knihu Jóbovu poznali, ako o tom svedčí kniha Jézus Sírach a tak by sme za čas vzniku mohli stanoviť babylonské zajatie, teda časy po roku 587 pr. Kr. Pravdepodobné je, že bola napísaná ešte pred Ezdrášovými reformami (asi r. 444), ktoré postavili život izraelského zboru pod prísnu autoritu zákona a stavali sa negatívne k iným okolitým národnostiam.

Jeden z posledných dohadov vychádza z poznatku, že kniha obsahuje mnoho podnes nevysvetlených hebrejských slov, pravdepodobne cudzieho pôvodu, a tak vznikla asi v druhej polovici 6. predkresťanského storočia v severozápadnej Arábii, kdesi v provincii Chijáz. Pritom pôvodca nemusel byť Arabom, naopak bol to asi Judejec, ktorý sa do tých krajov mohol dostať z Babylónie. V diele síce chýbajú národné vzťahy, ale to možno vysvetliť z charakteru literatúry múdrosti a z mimoriadneho rozpoloženia, v ktorom básnik po páde judejskej štátnosti žije a píše.

Kým v predexilnom Izraeli jednotlivec je ešte aj svojou mravnou zodpovednosťou zahrnutý do národného kolektívu, v Knihe Jóbovej už vyniká indivíduum, čo výrazne poukazuje na časy babylonského zajatia alebo na dobu po exile.
Spočiatku sporná otázka cudzích literárnych vplyvov sa pomaly vyjasnieva v prospech Knihy Jóbovej. V staroveku aj u iných národov nájdeme básne, ktoré sa zameriavajú na utrpenie človeka. Ale spoločných znakov s Knihou Jóbovou je v nich veľmi málo. Ani egyptská literatúra neprejavuje príbuznosť, hoci tam už zavčasu rozkvitala poézia múdrosti. Hľadala sa aj podobnosť myšlienok v gréckej spisbe, Jóba porovnávali s trpiacim Prometeom. Nakoľko u Jóba ide o utrpenie bez viny, takéto porovnávanie odpadá. Všetky pokusy o hľadanie podobností dokázali opak – zásadnú odlišnosť.

Skôr by sme mohli hľadať podobnosť s mezopotámskou, t. j. so sumersko-babylonskou poéziou. Máme zachované štyri tabule z mesta Úr asi z r. 2000 pr. Kr. Ale aj tu sa predpokladá vina trpiaceho. Väčšinou sú to texty pesimistické, kde autor zapochybuje o zmysle života. Jóbov pohľad je iný, nepozná rezignáciu. Básne Rozhovor trpiaceho s priateľom alebo pieseň Chváliť budem pána múdrosti či O trpiacom spravodlivom sa zaoberajú s touto tematikou, ale tie sú skôr podobné niektorým žalmom (Fohrer). Tieto piesne odporúčajú trpiacemu také správanie sa, aké Jób odmieta. Ak niečo, tak forma dialógu mohla byť vzorom pre Knihu Jóbovu, ale možno dôvodne pochybovať, že ich pisateľ Jóba poznal. Mienka kompetentných učencov vyznieva v tom, že z obsahovej a myšlienkovej stránky Kniha Jóbova nemá v starovekej literatúre vzoru.

Veľký básnik John Milton videl cieľ Knihy Jóbovej v teodícei, t. j. v ospravedlnení Božieho zaobchádzania s človekom, vo vysvetlení záhady zla vo svete. Ale hlavným problémom je tu utrpenie nevinného. V prológu je tento problém nastolený inakšie ako v samotných dialógoch. Tam ide o skúšku navrhovanú Satanom, či je Jóbova zbožnosť úprimná, nezištná alebo len vypočítavá. Jóbovi priatelia hovoria o utrpení ako o treste za poklesky človeka alebo ako o výchovnom zásahu Božom, aby mal človek príležitosť očistiť sa. Jób sa cíti Bohom sklamaný. Krivda sa dotýka jeho cti a svedomia. Vidí, že Boh sa správa k nemu ako k hriešnikovi a nepriateľovi. Jób sa opiera o svedectvo vlastného svedomia a ide mu o možnosť dozvedieť sa, či ho Boh môže uznať nevinným, aj keď vonkajšie zdanie svedčí proti jeho spravodlivosti. Nejde tu ani o teodíceu, ani o reagovanie na bežnú dogmu o zemskej odplate, ktorú zastávajú priatelia. Aj Jób je presvedčený, že Božia odplata má byť sprievodným zjavom cnosti ešte v tomto živote. Jób nevie nič o večnom živote, on chce všetky otázky rozuzliť tu na zemi. Božia spravodlivosť je pre človeka nepochopiteľná. Z celej knihy je jasné, že Boh nie je vymyslenou postavou na vypĺňanie ľudských cieľov a želaní, Boh je nevypočitateľná moc.

O čo tu ide v konečnom dôsledku, ak utrpenie nie je ani teodíceou, ani skúškou viery, ba ani výchovným prostriedkom? Jóbovi ide o udržanie vlastného vzťahu k Bohu. Priatelia opakujú dogmu bez toho, žeby sa vedeli vžiť do Jóbovho položenia, ktorý sa v boji svedomia odpútava od hmotných hodnôt života a jeho jedinou túžbou je, aby Boh uznal jeho nevinnosť. A táto túžba sa mu aj splní v mohutnej teofánii (kap. 38-41), Boh sa naozaj zjavuje, ale inak ako to očakával. Aj Jób musí zmeniť svoju mienku o Bohu. Tento Boh, ktorý sa mu ozval, je iný ako Boh priateľov. On je nepochopiteľným pánom stvorenia, jeho múdrosť nikto nevystihne, a človek je primalý na to, aby ho smel brať na zodpovednosť, prečo s ním tak nemilosrdne nakladá. Jób nemôže inak: iba umĺknuť pred jeho majestátnou velebou. Ruku si kladie na ústa a uznáva, že čo povedal proti Bohu, vyriekol z nevedomosti. Dovtedy len z počutia vedel o Bohu, ale teraz po utrpení vie o ňom z vlastnej skúsenosti. O hmotnej odmene vie len epilóg, ale tu Jób cíti morálne zadosťučinenie v tom, že Boh uznal jeho úprimnosť a spravodlivosť a tým ho zbavil neznesiteľného vedomia, že trpí ako hriešnik. Tým mu Boh odňal príčinu súženia. Cez celý svoj tvrdý zápas sa sám odpútal od ľudsky obmedzeného chápania Boha, ktoré ho u priateľov tak veľmi urážalo. Boh sa nepriznal k nemu ani teraz pre jeho zásluhy, ale z milosti uznal jeho statočnosť a tak upokojil jeho zmietaného ducha.

Pravda, problém utrpenia tým nie je vysvetlený. Jób ani po utíšení duševného boja nevie, prečo trpel. Tento problém v živote vyriešiť nemožno. Ale je tu vedomie, že Boh je prítomný aj v utrpení, a to Jóbovi stačí."

Prof. ThDr. Karol Gábriš

http://www.litcentrum.sk/tmp/asset_cache/link/0000175025/KR_25_2007.pdf (Ivana Kaduková-Adamcová), Knižná revue