Sto fejtónov Júliusa Satinského publikovaných v tejto knihe vyšlo pôvodne v rokoch 1997 – 1999 v týždenníkoch Domino a Domino-fórum.
“Tristo hrmených, to som vám zabudol povedať, že demokracia je studená. Je na nás, aby sme ju rozpálili. Ale to sa nedá za dve noci – ako keď v zime prehrievate pecou chalupu. V demokracii začne byť teplo a útulno po určitom čase. Ručím vám za to, že o dvesto rokov tu bude ako vo Švédsku. Tak nebuďte skeptickí, tristo hrmených! Apropos – nebudem spokojný, kým týchto Tristo hrmených fejtónov nenapíšem tristo.” (Július Satinský)
Tristo hrmených aj s demokraciou !
Tristo hrmených aj s celou našou demokraciou! Nevidím to zle. Antikomunistická inteligencia nášho národa sa začína správať ako komunistická. V tejto etape je to prepotrebné. Jednoduchšie povedané: v posttotalitnej politike treba v tejto chvíli načas bojovať za demokraciu s neslušnými neslušne. Komunisti sú už desaťročia dobre zorganizovaní, a keby teraz vyhlásili petičnú akciu, tiež by mali ľudí, ktorých by nasadili k stolíkom na námestiach s podpisovými hárkami a tiež by nazbierali pre svoj návrh 350 000 podpisov. Čo je na tom neslušné? To – že nejde o predmet referenda. Ide o ukážku smelosti. O manifestáciu organizačnej schopnosti istej časti občanov rovnakého presvedčenia. Od začiatku vyhlásenia petičnej akcie o priamej voľbe prezidenta som neprikladal význam samotnej otázke na petičnom hárku. Bol som zvedavý, či ľudia spozornejú a podpíšu hárok. Príčina podpisu? Aby som sám sebe manifestoval, že nemám strach. Je neslušné podpisovať niečo, čomu ani poriadne nerozumiem. Komunisti nám núkali voľakedy podpisovať fond solidarity pre Vietnam, kondolenčné hárky pri úmrtí Stalina...tiež to bolo od nás neslušné. Podpísal som kondolenciu k úmrtiu, hoci som vôbec nebol smutný. Podpísal som ju, aby mi dali pokoj. A teraz tých vyše 350 000 ľudí podpísalo, aby nedali pokoj. Vliezol mravec slonovi do chobota. Tristo hrmených! Pozrime sa na mravca! Takej ozrute prejde znútra po sliznici. Je to od mravca poriadna neslušnosť. Veď to slona musí svrbieť !
Nevidím to s tou našou demokraciou zle. Svitá. Demokracia klope na okno. Občan spozornel: “Kto búcha nadránom na moje okno?” Ľaľa – občan sa nebojí v pyžame prejsť k oknu a vyzrieť (zatiaľ len spoza rolety), kto klope na okno. Teraz ide o to, či vpustí tú fešandu. Na Slovensku je plno takých ľudí, ktorí by sa najradšej od okna vrátili pod teplú perinu a nijakú fešandu nevpúšťali. Aby mohli dospať sen o pevnej ruke. Aby mohli počkať pod perinou, až ich niekto zasa vyženie na panské...
Priznávam sa: obe možnosti sú lákavé. Aj vpustiť fešandu, aj zaliezť pod perinu. Lebo keď vpustím DEMOKRACIU do domu – budem musieť s ňou obcovať. To už je v prírode tak. Občan musí s demokraciou obcovať. Treba vymyslieť taktiku, aby mu demokracia bola po vôli. Tristo hrmených do demokracie! Ona totiž robí drahoty. Demokracia nie je radodajná. A keď sa vám už nakýbľuje do domu a máte ju – začne diktovať svoje dosť nemiestne zvyky. Teda nemiestne v postkomunistických krajinách. Tristo hrmených do novinára! Môže byť zvedavý a všetečný! Môže o mne zverejniť, že som zlodej, nactiutŕhač, podvodník! A pritom som predseda, podpredseda alebo minister! Odkiaľ to vyšparchal, že som išiel lietadlom na ples? Čo je ho do toho, že som bol komunista? Veď aj sused bol! Čože??? Mne riaditeľovi televízie budú koncesionári diktovať čo mám vysielať? Veď sa tomu nerozumejú! Nech zaplatia koncesiu a nech držia hubu! Pre neprebudeného občana, ktorý rád dlho a výdatne spí, je Demokracia dosť otravná spolubývajúca. Celý deň bude vymýšľať všelijaké pravidlá slušnosti! A pritom, druhá možnosť, sen o PEVNEJ RUKE, nie je až taký nereálny. Pevná ruka ma síce vytiahne spod periny, vyženie na panské, ale môžem na ňu doma nadávať. Na demokraciu aby sa človek celý deň škeril – ako že ju ľúbi... A pritom robí drahoty! Je zažiadaná, ale kladie si podmienky. Pevná ruka má len jednu podmienku: držať hubu a krok. A veď ja vlastne ani nemám, čo by som povedal, ja môžem držať krok...
Obe možnosti sú lákavé. Aj vpustiť DEMOKRACIU, aj dospať pod teplou perinou komunistický sen o pevnej ruke. V tomto štádiu ide o to, ktorú možnosť si vyberie inteligencia. Lebo – čuduj sa svete – pri všetkej jej intelektuálnej sile ňou tiež lomcujú len tieto dve možnosti. Tvária sa síce, že majú nejaké zadné dvierka – ale tie vedú tiež len pod perinu alebo do náruče tej studenej demokracie.
Tristo hrmených, to som vám zabudol povedať, že demokracia je studená. Je na nás, aby sme ju rozpálili. Ale to sa nedá za dve noci – ako keď v zime prehrievate pecou chalupu. V demokracii začne byť teplo a útulno po určitom čase. Ručím vám za to, že o dvesto rokov tu bude ako vo Švédsku. Tak nebuďte skeptickí, tristo hrmených! Apropos – nebudem spokojný, kým týchto 300 hrmených fejtónov nenapíšem tristo.
Fotografia na obálke Peter Procházka
