Jsme tu pro vás jako vždy :-)
Více než 150 000 knih z naší nabídky doručujeme jako běžně.
Prekliate dni - Ivan Alexejevič Bunin
Prekliate dni
201 Kč
Při nákupu nad 999 Kč máte poštovné zdarma
Knihy
E-knihy
201 Kč

Běžná cena Běžně 212 Kč

Ušetříte 5%

Posíláme do pěti dní

Proč nakupovat na Martinus.cz?
  • poštovné zdarma k objednávkám od 999 Kč
  • více než 2500 výdejních míst
  • záložky ke každému nákupu

Doporučené tituly a kolekce

Více o knize

Ivan Bunin bol popredný predstaviteľ ruskej prózy prvej polovice 20. storočia. Vo svojich prácach s nostalgiou zachytil nenávratne stratený svet patriarchálneho Ruska a postupný úpadok jeho svojbytnej kultúry, spôsobený rozkladnými spoloženskými zmenami, pričom klasickú rozprávačskú techniku ruskej prózy obohatil o modernistické, najmä existencialistické motívy.

Ivan Bunin principiálne odmietal všetky revolúcie, či to bola veľká francúzska revolúcia, alebo Ruská revolúcia v roku 1905. Samozrejme neprijal ani VOSR v roku 1917. Najprv pred ňou utiekol na Krym a potom na začiatku roka 1920 s manželkou opustil aj samotné Rusko a usídlil sa v Paríži, kde žil v emigrácii až do svojej smrti.

V knihe Prekliate dni, ktorá je jeho denníkom, zachytáva krutosť a nemilosrdnosť ruskej revolúcie 1917. Písal ho v Moskve a v Odese v čase, keď sa chystal do emigrácie, uvedomujúc si, že Rusko už asi nikdy viac neuvidí. Pri jeho čítaní v nás skrsne pocit, ako keby na pozadí „večnej“ ruskej prírody oživli figúrky z jeho dedinských próz. Hrdinom denníka je ale v skutočnosti odľudštený, zmanipulovaný dav, niekdajší „svätý ruský ľud“. Bunin neúprosne odhaľuje sebaklam, tak charakteristický pre ruskú inteligenciu, a síce zbožňovanie ľudu, za ktorým sa v skutočnosti skrývala hlboká ľahostajnosť k nemu. Bunin píše o tom, že ruská inteligencia, žijúca v očarení kolektivistických ideálov, snívajúca iba o ľude a ľudstve, sedliaka vôbec nevnímala.

V Buninovom chápaní ruská revolúcia znamenala jednoznačný koniec historického Ruska. Preňho to bola apokalypsa, katastrofa, ktorú prežíval na vlastnej koži. Preto bol presvedčený, že tú pohromu nemôže ospravedlniť nijaký utopický sen, či osobná mytológia.

Ivanovi Buninovi v roku 1933 udelila Švédska akadémia Nobelovu cenu za literatúru so zreteľom na jeho celoživotné dielo, ako aj na prekrásny lyrický autobiografický román Arsenievov život. Ivan Bunin sa tak stal prvým ruským spisovateľom, ktorý túto prestížnu cenu dostal, a ako to vyplýva z citátu rozhodnutia akadémie, udelili mu ju „za prísne umelecké majstrovstvo, ktorým nadviazal na ruské klasické tradície v písaní prózy“.
Čti víc
Kupte společně
Prekliate dni - Ivan Alexejevič Bunin
My dvaja - Michail Michajlovič Prišvin, Valeria Dmitrijevna Prišvinová
532 Kč
Našli jste v našem obsahu nějaké nepřesnosti?
Dejte nám o tom vědět.

Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.

Počet stran
166
Hmotnost
175 g
Rok vydání
2013
Vazba
brožovaná vazba
Jazyk
slovenský
Nakladatelství
Hronka
Rozměr
115×195 mm
ISBN
9788097139711
Naše katalogové číslo
162306

Recenze

Jak se vám kniha líbila?

4,7 / 5

3 hodnocení

2
1
0
0
0

Bohuš Bodacz
6.7.2015
Prekliate dni
IVAN ALEXEJEVIČ BUNIN
PREKLIATE DNI
PRELOŽIL MIKULÁŠ ŠOÓŠ
HRONKA,
BRATISLAVA 2013

BOHUŠ BODACZ

Označovali ho za najväčšieho impresionistu slova, nenapodobiteľným spôsobom zachycoval dojmy, obrazy svojho videnia ľudí a najmä prírody, hovorí sa, že každý strom má v jeho opisoch svoje meno. Nesústreďoval sa na dej, príbehy, svoju energiu, tvorivé zaujatie vkladal do maľovania slovami, do vyjadrenia aj tých najkrehkejších záchvevov farieb, svetla a tieňov – a citov. Je prvým Rusom, ktorý dostal Nobelovu cenu za literatúru. Švédska akadémia v roku 1933 svoje rozhodnutie zdôraznila slovami: „za prísne umelecké majstrovstvo, ktorým nadviazal na ruské klasické tradície v písaní prózy.“ Predovšetkým však aj s prihliadnutím na román Arsenievov život (1930).
Ivan Alexejevič Bunin, o ktorom je reč, sa narodil 22. októbra 1870 vo Voroneži do schudobnenej ruskej šľachtickej rodiny, čiastočne s poľskými koreňmi. Obrazy rozpadávajúcich sa panských sídiel a vidieckych usadlostí konca 19. storočia boli kulisou jeho mladosti a dospievania a významným spôsobom ovplyvnili aj jeho tvorbu. Veľmi dobre to zachytáva práve silne autobiografický román Arsenievov život; v ňom si otec vzdychne nad synom: „Tvoj brat má vzdelanie, ale čo máš ty – okrem tej svojej krásnej duše?“ Bunin totiž predčasne ukončil gymnaziálne štúdium, vychodil len štyri triedy. Túžil po svete, vzdialených končinách, po cestovaní (neskôr napríklad navštívil talianske antické mesto Paestum v Kampánii, Grécko, Tunisko, Egypt, Turecko či Srí Lanku a Palestínu), mal slobodomyseľného ducha, živil sa ako novinár aj knihovník, veľmi veľa čítal a naučil sa po anglicky tak dobre, že prekladal Byrona a Longfellowa a roku 1901 za preklady ich poézie aj za svoju básnickú zbierku Padanie lístia dostal Puškinovu cenu (roku 1909 sa stal čestným členom Ruskej akadémie vied). On sám vstúpil do ruskej literatúry ako lyrický básnik. Jeho výrazný talent rýchlo rozpoznali a ocenili takí spisovatelia ako Lev Tolstoj, Čechov či Gorkij (za ktorým neskôr chodieval na Capri). Čoskoro sa však začal venovať próze, najmä poviedkam, ktoré sú ešte aj dnes skvostami vo svetovej literatúre – napríklad Antonovské jablká (1900), Miťova láska (1924) či Temné aleje (1943).
„A prečo vôbec sa stalo, čo sa stalo s Ruskom, pred našimi zrakmi obráteným v ničotu v takom zázračne krátkom čase?“ kladie si otázku v Arsenievovom živote a naráža pritom na boľševický prevrat v roku 1917. „Chcem, aby život a ľudia boli krásni, aby vzbudzovali lásku a radosť, a nenávidím len to, čo tomu bráni,“ vyznáva sa v tom istom diele a revolúcie určite nepokladal za to, čo by jeho predstavu o živote a šťastných ľuďoch naplnili, boli pravým opakom jeho túžob. A práve o tom hovoria jeho denníkové záznamy z rokov 1918 (Moskva) a 1919 (Odesa), no aj s odkazmi na rok 1917, ktoré nazval Prekliate dni. Zachytáva v nich atmosféru tých hektických čias, autentické nálady, reakcie a slová ulice, dogmatické výzvy v boľševických plátkoch, a v neposlednom rade svoje obavy, depresie, bezmocnosť, ustavičné nepokojné, nervózne očakávania, čo prinesie zajtrajšok. Akoby žil v jedovatom vzduchoprázdne, obklopený nenávisťou, brutalitou, vulgárnosťou, úpadkom, hlúposťou a stratou akýchkoľvek hodnôt. Je bezprostredným svedkom, ako umiera staré dobré patriarchálne Rusko, ktoré nosil hlboko v sebe: „Bol tu stošesťdesiatmiliónový národ, ktorý vlastnil šestinu sveta, a akú šestinu! Rozprávkovo bohatú a rozkvitajúcu priam rozprávkovou rýchlosťou!“ Bunin sa s tým nedokázal nikdy vyrovnať a jeho Prekliate dni možno nazvať aj svedectvom osobného zúfalstva.
„Kto sa má lepšie za boľševikov? Každý sa má horšie, a najmä my, ľud!“ poču-je na bulvároch januárovej Moskvy roku 1918. A v Biblii ho príznačne okamžite za-ujmú slová: „Či toto nemám potrestať... či sa na takomto národe nemám vypomstiť?“ Stále je vojna, po uliciach sa potuluje množstvo otrhaných a ozbrojených dezertérov, Nemci víťazia a postupujú a z úst chodcov napodiv počuť: „Ide Nemec, ten nastolí poriadok!“ Bunin sa prechádza po Moskve, akoby sa s ňou lúčil, obzerá si ju nostal-gickými očami, do jeho slov sa vkráda lyrika, keď ho zo zasnenia vytrhne varovanie, že Kremeľ podmínovali kvôli Nemcom. Fáma? Ale on vie: „Teraz nie je nemožné nič.“ Doma triedi knihy, musí ich predať, aby mal na cestu, v spomienkach zablúdi do ich usadlosti vo Vasilievskom, kde sedliaci podpaľovali stodoly a aj jeho samého chceli chytiť a hodiť do ohňa. Podarilo sa mu uniknúť. Mimovoľne zvolá: „Lenin, aké hovädo...“ Poznamená si: „Moje srdce je potupou skrúšené... musím odtiaľto odísť, nemôžem zniesť takýto život – priamo fyzicky.“
Na pár mesiacov svoje zápisky preruší a pokračuje v nich až v Odese roku 1919, chaos sa stupňuje, úpadok a špina rozrastá, miestny drožkár to okomentuje: „Ľudia sú teraz ako stádo bez pastiera, všade nasvinia...“ S trpkosťou si číta Gerce-nove slová: „Svojím rozčarovaním a utrpením zbavujeme budúce pokolenia smútku.“ Bunin sa umára, trpí psychicky aj fyzicky a skormútene sa pýta: „Keď dušu celkom premôže absolútna beznádej, človek sa pristihne pri tajnom rojčení, že niekedy predsa len nastane deň odplaty a ľudstvo tieto dni definitívne prekľaje. Bez tejto nádeje sa takmer nedá žiť. Hej, ale v čo dúfať teraz, keď sme o človeku odkryli takú strašnú pravdu?“
V prístave v Odese každý deň pohľadom vyhľadá kotviaci francúzsky krížnik, podvedome cíti, že keby odplával, jeho osamelosť sa prehĺbi. Každý deň si nedočkavo kupuje noviny, dúfa v postup Kolčaka, Denikina, ale namiesto toho tam číta ďalší zoznam popravených. Vôkol seba vidí predstaviteľov takzvaného ľudu v podobe bezdomovcov, bláznov, lupičov a vrahov. V Odese sa Bunin stal svedkom pogromu a akoby rezignoval: „... sám človek sa mi stal odporným! Život ma prinútil vnímať ho intenzívne, ostro a pozorne si prezrieť celú jeho dušu a mrzké telo. Predtým naše oči tak málo videli, ešte aj tie moje.“ Sklamaný vývojom udalostí pripomína: „Vari mnohí nevedeli, že revolúcia je iba krvavá hra na škatule, škatule, hýbte sa, a vždy končí tak, že ak sa aj ľudu podarí na určitý čas iba si tak posedkať, pozabávať a povyčíňať v panských fotelkách, napokon sa vlastne dostane len spod odkvapu pod rínu?“ Konštatuje: „Rusko je klasická krajina zmätku.“
Napriek veľkým obavám, strachu o život a hladu neprestáva si všímať kultúru jazyka, jej úpadok, a literárne dianie, na margo mladých literátov si poznamená (čo asi mnohí po všetky generácie): „Je na neuverenie, koľko sebavedomých vetroplachov sa dnes hemží v literatúre a považuje sa za jej najlepších znalcov!“
Buninove denníkové zápisky končia v júni 1919, je plný bolesti a smútku, nosí v sebe spomienku, ako sa rozplakal, keď boľševici ovládli Moskvu, a definitívne sa rozhodol, napriek päťdesiatke, v januári 1920 spolu s manželkou a bielogvardejskou armádou generála Wrangela navždy odišiel z Ruska. Vybral si Francúzsko ako svoju prirodzenú druhú vlasť. Cez druhú svetovú vojnu žil so svojou druhou ženou Verou Muromcevovou na Riviére v mestečku Grasse neďaleko Nice (odmietol odísť do Ameriky), začas aj s mladou poetkou Galinou Kuznecovou (o tomto svojráznom spolužití a ľúbostnom trojuholníku vznikol v roku 2000 dokonca film), hneď po vojne sa vrátil do Paríža, kde počas exilu býval a tvoril, a napokon 8. novembra 1953 aj zomrel.
„Zrejme patrím medzi posledných, ktorí pociťujú minulosť, časy otcov a dedov...“ zapísal si Bunin do denníka, veď, ako sa priznal, pociťoval priam krvnú spriaznenosť s Ruskom, to všetko určovalo aj jeho tvorbu za hranicami rodnej kraji-ny, ktorá sa mu obrátila chrbtom. V bývalom Sovietskom zväze bol zakázaný, zvrat nastal až po Stalinovej smrti, keď bol na II. zjazde sovietskych spisovateľov roku 1954 oficiálne omilostený a „prinavrátený ruskej literatúre“. Tak aj Tvardovskij mohol otvorene povedať, že Bunin je „veľkým spisovateľom ruskej krajiny“. A dokazujú to aj jeho autentické, vášnivé a trpké, boľavé až apokalyptické Prekliate dni.

Čti víc

Čti víc
Kupte společně
Prekliate dni - Ivan Alexejevič Bunin
My dvaja - Michail Michajlovič Prišvin, Valeria Dmitrijevna Prišvinová
532 Kč

„Nemilovat knihy znamená nemilovat moudrost. Nemilovat moudrost však znamená stávat se hlupákem. “

Jan Amos Komenský