Celá kniha stojí na dialógoch/rozhovoroch ľudí, v ktorých riešia aktuálnu spoločensko-politickú situáciu, snovajú plány, kujú pikle a posúvajú myšlienku svojho zakladateľa vždy o pár desiatok rokov ďalej. Nie je tu teda núdza o vypointované myšlienky vodcov, ktorí sú vždy akoby o 3 kroky ďalej než ich protivníci. Je to v podstate také sci-fi Game of Thrones, len s tým rozdielom, že postavy neumierajú z rozšafnosti autora, ale prirodzeným plynutím deja, ktorý sa posúva vždy o desiatky rokov.
My však nevieme nič o nich ani o svete, v ktorom žijú – všetko sa dozvieme len pomimo v náznakoch. Siahodlhé opisy technologických vymožeností mi síce nechýbajú, ale pre ponor do atmosféry by boli užitočné. Prestavte si GoT bez Winterfellu alebo King’s Landing, miesto ktorých sa postavajú zhovárajú len niekde v random izbe za stolom.
Asi rozumiem, prečo sa Nadácia považuje za klasiku žánru, mňa ale akékoľvek nadšenie obišlo. Sci-fi nie je môj primárny žáner, ale napríklad Stopárovho sprievodcu som si užila oveľa viac. Je možné, že dám ešte šancu pokračovaniam, aby som mala obraz celistvejší. Každopádne klobúk dolu pred autorom, ktorý dokázal toto monumentálne dielo napísať v takom mladom veku.
Číst víc
