Je prvý deň bezvetrie. Zradné slnko svieti nepretržite deň-noc. V ušiach desivé ticho. Priteká zovšadiaľ, doslova bolí. A zima. Bolí taktiež. Ozajstná až nepredstaviteľná. Všade, kam oči dovidia, nedozerná biela púšť. Sneh a obloha. Nič iné len dve farby: biela a modrá. A hlavne - čisto. V hlave, pod nohami i navôkol. Neprenosná skúsenosť. Dvadsaťštyri miliónov štvorcových kilometrov ľadu a oni. Sami, kdesi uprostred najchladnejšieho kontinentu. Rozhodli sa, že pôjdu pešo od hraníc antarktického kontinentu až na jeho najvyšší bod.


"Za mnou jde Palo. Dlouze zkoumá terén, sbírá odvahu..., pak nakopává led předním hrotem mačky... a dál už nic. Mizí! Řítí se do hlubin. Ukopl jediný můstek. Vrhám se k zemi, nalehávám na cepín celou svojí váhou, dokud necítím škubnutí lana na druhém konci. Pád Pala se zastavil. Ležím přišněrovaný ke sněhu, v hlavě mi buší... Naslouchám děsivým zvukům pnutí ledovce, depresivnější muziku neznám! Palo není vidět, ale naštěstí je slyšet. Je živý!" Rudo Švaříček

"Vnútrozemie Antarktídy Vás prekvapí absolútnym čistom. Tá čistota sa netýka len ticha, vzduchu a snehu, ale aj ducha. Najvyššie hory ľadového kontinentu sú tak odľahlým miestom na našej Zemi, že človek po niekoľkých týždňoch ťahania saní zabúda na okolitý svet aj s jeho problémami a s pokorou splýva s krajinou, ktorá mu dovoľuje prežiť. Myšlienky zvyčajne víriace hlavou sa tu vytrácajú a človek cíti vzácnu čistotu mysle, čo je jeden z najkrajších pocitov, aký môže človek zažiť...." Pavol Barabáš.