Božie zjavenie dosiahlo svoj vrchol v Ježišovi Kristovi, Božom Synovi. Apoštoli ako svedkovia jeho života, smrti, ale najmä jeho zmŕtvychvstania, boli svedkami aj jeho spásonosného poslania. Ježiš ich povolal menovite, osobitne ich pripravoval a pred svojim nanebovstúpením ich poslal do celého sveta, aby ohlasovali spásu všetkým národom a učili ich zachovávať všetko, čo im odovzdal. Svedectvo apoštolov alebo apoštolská tradícia sa prejavuje nielen v ohlasovaní, že spása bola realizovaná smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, ale aj formovaním prvých spoločenstiev jeho nasledovníkov v súlade s presvedčením apoštolov, že toto bola vôľa ich Pána. Táto apoštolská tradícia je pre kresťanov vždy záväzná ako norma ich viery a života.
To však neznamená, že apoštolská tradícia sa nemôže rozvíjať v Cirkvi, pretože jej chápanie vo svedectve života, ktoré Cirkev poskytuje každému ľudskému pokoleniu všetkých čias, rastie a prehlbuje sa. Tento vývoj apoštolskej tradície sa realizuje - ako sme presvedčení- pod vedením Ducha Svätého, ktorý na začiatku zostúpil na apoštolom a ktorý aj naďalej vedie spoločenstvo veriacich. Preto sme presvedčení, že apoštolská tradícia je živá. Musíme však rozlišovať medzi normatívnou, a teda vždy záväznou apoštolskou tradíciou a tradíciou rôznych kresťanských cirkevných spoločenstiev, ako aj tradíciou miestnych cirkví inšpirovaných evanjeliom a rešpektovaním noriem potvrdených už dvoma tisícročiami a uskutočňovanými formami ich kresťanského života, liturgiou, teológiou, organizáciou cirkevného života, ale aj v iných oblastiach ich života viery, pretože sa môžu navzájom líšiť a podliehať ďalším zmenám.
To bol úmysel autora tohto nepatrného diela: ponuknúť pomôcku pre proces zdôvodňovania tradície v súčasnej Cirkvi.
