V oblasti ústavného práva, najmä v menších a mladších štátoch s kratšou demokratickou tradíciou, je bežné hľadať inšpirácie v systémoch, ktoré priniesla história či súčasnosť. Francúzsko spĺňa všetky parametre na to, aby bolo právom brané za referenciu v ústavnoprávnej oblasti. V našej doktríne sa viacero autorov venuje tomuto štátu a čiastkovým problémom jeho ústavného systému. Chýbalo však u nás dielo, ktoré by hlbším a komplexnejším spôsobom mapovalo podobu a fungovanie súdnej kontroly ústavnosti vo Francúzsku vrátane jej genézy a najnovšieho veľmi podstatného vývoja. Ponúkaná monografia vypĺňa túto medzeru, venuje sa súdnej kontrole ústavnosti vo Francúzsku v širších súvislostiach, analyzuje jej jednotlivé mechanizmy i vybrané judikáty v snahe prispieť do vedeckej diskusie, ktorá prospieva teórii i praxi. Autor, ktorý doktorskú dizertačnú prácu vypracoval a obhájil na parížskej Sorbonne, využíva svoje poznatky nadobudnuté dlhodobým úzkym kontaktom s francúzskym ústavnoprávnym prostredím.
Po inštitucionálnej stránke sa autor sústreďuje na systém súdnej kontroly ústavnosti, jeho nastavenie a logiku. Z judikatúry, ktorá je nekonečná, zase vyberá a analyzuje rozhodnutia kľúčového významu v miere potrebnej na poskytnutie komplexného pohľadu do francúzskej „ústavnoprávnej duše“. Publikácia demonštruje, napriek často opačnému názoru v našom prostredí, že v súčasnosti vo Francúzsku jednoznačne možno konštatovať existenciu ústavného súdnictva ako uceleného konceptu a že Ústavnú radu dnes už možno bez váhania označiť za ústavný súd, a že tu nejde len o akýsi model sui generis. Analýza statickej (inštitucionálnej) stránky ústavného súdnictva zahŕňa jednak organické vymedzenie subjektov, ktoré ho realizujú, a tiež okruh referenčných noriem, ktoré slúžia ako kritérium na posúdenie súladu či nesúladu kontrolovaného aktu. Vo Francúzsku okruh referenčných noriem zďaleka nie je definovaný len Ústavou samotnou. Vo veľmi podstatnej miere k jeho vymedzeniu prispela judikatúra. Analyzované sú tie zložky judikatúry, ktoré participujú na vymedzení ústavného súdnictva samotného i na vymedzení ním používaných referenčných kritérií. Celá táto oblasť predstavuje kostru ústavného súdnictva, jeho pevný základ, preto časť I nesie názov Statická stránka ústavného súdnictva. Druhá veľká oblasť, ktorá je predmetom analýzy, sa sústreďuje na samotnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdnictva. Východiskom pre voľbu analyzovaných rozhodnutí bola miera ich vplyvu na formovanie, nastavenie a fungovanie ústavného systému, ktorá zároveň odhaľuje často veľmi inšpiratívny prístup a pozoruhodný spôsob uvažovania francúzskeho ústavného sudcu. Medzi analyzované oblasti, v ktorých ústavné súdnictvo zanechalo výraznú stopu so zásadnými dopadmi, radí autor problematiku referenda, vzťah Ústavy a ústavných zákonov, oblasť volebného práva a vyrovnanie sa s fenoménom európskej integrácie. Napokon nemohol opomenúť ani zavedenie následnej kontroly ústavnosti zákonov formou question prioritaire de constitutionnalité, čo je podstatná inovácia vnesená do francúzskej koncepcie ústavného súdnictva v nedávnom období. Aktivita ústavného súdnictva v týchto oblastiach priniesla významné posuny v nastavení formy vlády aj modelu ochrany základných práv. Možno povedať, že francúzskemu ústavnému systému dodalo výraznú dynamiku, preto je časť II nazvaná Dynamická stránka ústavného súdnictva.
Okrem analýzy súdnej kontroly ústavnosti vo Francúzsku stricto sensu autor formuluje, priebežne pri rozbore jednotlivých parciálnych otázok, a špecificky potom v závere, viacero možných inšpirácií či poučení pre slovenský ústavný systém.
