... Je to v ňom, v jeho bohvie kde lietajúcej duši, v psychickom uvoľnení, v kriticko-žartovnej do špiku kosti vŕtajúcej reči, v tvorbe a objavovaní nových slov, nových nezvyčajných zoskupení a fantasticko-objavných formulácii blížiacich sa detskej intelektuíáno-furtáckej, ba i ďalej ako haškovskej švejkovštiny.

Rašlovu literárnu reč neviem presne definovať, viem, že je niečím novým, z čoho som mal v istých chvílach strach, čo to bude a kde to skončí. Rašla má našťasie vkus. Vie kedy začať, akú dávku nadľahčenej hravosti použiť a kde skončiť a prejsť do slovenčiny slovenského vzdelanca.

Myslím si, že Peter Rašla aj týmto úsporným, vecným, realistickým štýlom opisujúc seba i nás všetkých z nedávna i dneška prišiel na to, ako vniesť do slovenskej literatúry, alebo ochabnutej četby, svieži prúd a dokonca sa aj blysnúť...LADISLAV ŤAŽKÝ (z úvodu)