Ján Smrek vstúpil do slovenskej poézie začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia a dlhé desaťročia si udržiaval renomé najpopulárnejšieho básnika. Svedčia o tom opakovane vo veľkých nákladoch vydávané a ním samým zostavované knižné výbery
Moje najmilšie a Maličká je báseň daktorá. Debutoval v roku 1922 zbierkou básní
Odsúdený k večitej žízni, v ktorej reálny zážitok (život polosiroty, vojnová skúsenosť) prekryla vôľa napĺňať dobový kánon poetiky symbolizmu a dekadencie. Ozajstný vstup do poézie znamenala až jeho druhá zbierka Cválajúce dni (1925), kde rezignoval na aktuálne vzory a básnické klišé a začal tvoriť z vlastných podstát. Príkry obrat sa netýkal iba poetiky, ale aj životného pocitu. Od bolestínskeho sentimentu prešiel k vitálnemu životnému elánu.
Smrekova poézia bola zároveň výrazom optimizmu, s ktorým jeho generácia vstupovala do života v práve zrodenej Československej republike. Nebývalú popularitu získal tým, že dokázal básnický postoj, založený na životných kladoch (viera v budúcnosť, opojenie zo slobody a civilizačného rozmachu, radosť zo životných maličkostí, upínanie sa na ženskú krásu a lásku) vyjadriť ľahkým, spevným veršom, zrozumiteľne a účinne.
Vladimír Petrík
