Feldek bol možno už aj vtedy, keď ešte ani nebol

Henric van Veldeke: Krásne slovo, sladká melódia (XXV ľúbostných piesní) Preklad: Ľubomír Feldek v jazykovej spolupráci s Mojmírom Grygarom Vydavateľstvo Ryba Bratislava 2003
Človek je v histórii osihotený. Tam si každý chytro hľadá pár. V oných časoch je každý len sám za seba. Stredovekí potulní speváci pripomínajú svojimi labutími piesňami, že korene rozčarovania z lásky, osamotenosti a ľúbostných múk siahajú hlbšie, ako vie odkryť pamäť dnešného človeka.
Ešte než otvoríme knižku dávneho trubadúra, aby sme si spolu s ním krásne zatrúchlili na túto delikátnu tému, zarazí nás nápadná zhoda mien. Ba dokonca aj v predslove, a ešte aj v doslove nám tvorcovia podsúvajú, že stredoveký minnesänger z 12. storočia Veldeke a jeho tlmočník do jazyka 21. storočia Feldek majú toho spoločného viac ako len tých niekoľko písmenok v priezvisku. Dnešný človek by sa azda z nedostatku lepšej zábavy nechal úplne pobalamutiť a uveril by, že urodzený pán Veldeke a šoumen Feldek sú v priamom príbuzenskom pomere. No dá sa tu vysledovať aj oveľa hlbšia príbuznosť, ktorej rozumieť aj bez siahodlhého dovysvetľovávania rodokmeňových súvislostí.
Vyobrazenie z Manesseho kódexu, ktoré je ďalšou ozdobou knižky, predstavuje stredovekého pevca Veldekeho v pohrúžení na rozkvitnutej stráni, obklopeného vtáctvom nebeským, akoby to bol František z Assisi. Svätý František žil v tej istej dobe a zamlada viedol dosť výstredný život, kde rozochvievanie strún lutny, dvorenie sa dámam a utužovanie gavalierskych cností patrilo do rozvrhu bežného dňa i sviatku. Navyše sa ľúbostné záležitosti a svätosť neodlišovali od seba až tak príkro.
Veldekeho piesne sú spísané podľa tých istých pravidiel, aké panovali medzi Františkom a jeho kompánmi z mladosti. Niekomu inému by prostáčik a rojko z výjavu zase skôr pripomenul filozofa Dwijendranátha Thákura (áno, brata toho chýrneho bengálskeho básnika Rabindranátha, ktorého Feldek blahej pamäti taktiež prekladal), za ktorým vraj pribiehali veveričky a šplhali sa mu do lona a vtáčkovia sa mu zlietali na otvorenej dlani. Toto je príbuznosť, ktorá sa milovníkovi poézie prihovára azda ešte jasnejšou rečou ako tie najdôveryhodnejšie listinné dôkazy o pôvode urodzenosti.
Čitateľ si však musí vybrať sám, na aký spôsob sa do týchto podmanivých piesní započúva. Aj na to mu vydanie ponúka o dôvod navyše. Parádne spravená knižka v tvrdej väzbe s prebalom je opatrená cédečkom, na ktorom sa nachádzajú jednak niektoré z piesní oživené, zhudobnené nanovo a niektoré v jatrivom prednese prekladateľa.
Je známe, že Feldek do každého prekladu vkladá kus seba. Aká je to vlastne reč, v ktorej hovorí všetky tie básne? Prednedávnom zaznel vcelku objavný názor, že je to reč človeka, ktorý sa doma rozpráva so ženou. Pozornejšie skúmanie azda prinesie ešte prekvapivejšie zistenia, hoci nateraz azda stačí uznať, že je to vždy reč básnika, ktorému rozumieť každé slovo...

JÁN LITVÁK, 26. 3. 2004